Spoluautor asi najväčšieho filmového hitu uplynulej sezóny, ekológ a ochranca prírody. Člen lesoochranárskeho združenia Vlk, milovník Tichej a Kôprovej doliny, vášnivý pozorovateľ medveďov – Erik Baláž.
Tesne pred slovenskou TV premiérou filmu Strážca divočiny, prinášame exkluzívne a pútavé čítanie s jeho tvorcom.
Dobrý deň Erik, ako sa máte?
Ďakujem, mám sa dobre. Náš prvý filmový projekt sa vydaril, aj knihe Posledná pevnosť, ktorú sme vydali spoločne s filmom, sa celkom darí. Teraz sa teším na ďalšie projekty…
Erik, Vy ste ekológ. Mali ste k filmom vždy blízko, alebo ako ste prišli na nápad sfilmovať život v Tichej doline?
Nedá sa povedať, že by som mal k filmom nejaký blízky vzťah. Technicky som navyše dosť neschopný. Cítil som ale naliehavú potrebu ukázať ľuďom to čo som v Tichej a Kôprovej doline zažil. Mal som totiž pocit, že bez toho ľudia nikdy nepochopia prečo chceme toto územie chrániť. Sám by som projekt nikdy nezrealizoval a tak som sa spojil s filmárom Róbertom Rajchlom a talianskym fotografom Brunom D’ Amicis.
Keď ste film pripravovali, tušili ste už vtedy, že sa stane takým úspešným?
Pravdu povediac som to na začiatku očakával. Vedel som, že môžeme nafilmovať fascinujúce zábery, ktoré ľudí chytia za srdce. Vtedy som ale ešte netušil nič o technickej náročnosti projektu. Boli sme prakticky začiatočníci a toto bol náš prvý film. Počas projektu preto prišli aj momenty kedy som o úspechu filmu zapochyboval.
Na čom v týchto dňoch pracujete? Respektíve, nepripravujete pokračovanie Strážcu divočiny?
Nebude to pokračovanie filmu Strážca divočiny, ale aj náš ďalší projekt bude o divokej prírode. Tento krát vo Východných Karpatoch na slovenskej aj poľskej strane. Tam sa chceme venovať najmä vlkom a divo žijúcim zubrom. Dúfam však, že sa do Tatier ešte vrátime. Máme pár ďalších nápadov.
foto Bruno D’Anicis
Film Strážca divočiny je na Slovensku celkom unikát. Ako dlho vlastne vznikal?
Film vznikal tri roky. Hlavným dôvodom je to, že sme nefilmovali s cvičenými zvieratami zo zajatia, ako je to bežné v našich podmienkach, ale snažili sme sa zachytiť skutočné medvede, a podarilo sa nám aj zopár záberov skutočných vlkov. Na takéto zábery sa často čaká celé týždne a keď nevyjde jedna sezóna, musíte si rok počkať. Film je ale potom plne autentický a to považujeme za jeho najväčšiu prednosť.
Filmovanie v ťažko dostupnom teréne je náročné aj z hľadiska technického vybavenia. Akou technikou ste film točili?
Technika je dôležitejšia ako sme si na začiatku mysleli. A je aj poriadne ťažká. Do terénu sme chodili aj s 35 kilovými batohmi. Filmovali sme s kamerou značky CANON. Ku kamere sme ale nosili aj ťažký statív a silnejší objektív na priblíženie zvierat.
Za takú dlhú dobu natáčania sa technika určite posunula o výrazný krok dopredu. Ako sa toto kompenzuje pri časovo náročných, alebo dlhodobých projektoch? Je potrebné už natočený materiál nejakým špeciálnym spôsobom upravovať, alebo sa jednoducho nad technikou privrú oči a film sa dotočí s tým, čím sa točiť začal?
Od začiatku projektu sme robili v HD kvalite, takže sme počas projektu nemuseli nič meniť. Na úplne profesionálnu techniku sme ale nemali peniaze, takže sme hľadali kompromisné riešenia. Trochu sa to odrazilo na kvalite niektorých záberov a mnohé sme kvôli technickej kvalite nemohli vôbec použiť. Teraz by sme chceli začať filmovať s kvalitnejšou technikou, aby sme už nemuseli vyhadzovať zaujímavé zábery.
Ako ste pri točení postupovali? Mali ste presne stanovený scenár a teda ste vedeli čo idete točiť, alebo to bolo o náhode a podľa natočeného ste scenár upravili?
Vedeli sme približne čo chceme a tiež v ktorom ročnom období sa dajú tieto zábery urobiť. Ja som vyberal lokality, na ktorých sme potom čakali na zábery. Niečo sa natočiť podarilo, niečo nie, ale natočili sme aj veci, ktoré sme si nenaplánovali. Nakoniec sme si sadli za počítač a z „chaoticky“ zozbieraných záberov sme museli vyskladať príbeh. Keby sme film robili s cvičenými zvieratami, mohli by sme sa riadiť podrobným scenárom, vo voľnej prírode sa to ale nedá.
Nastala pri spracovaní materiálu aj taká situácia, kedy ste si s kolegom Róbertom Rajchlom povedali, že ešte by sa „hodil“ nejaký konkrétny záber a tak ste vybehli do terénu a čakali naň?
Určite, najmä počas poslednej sezóny sme už mali predstavu čo nám do filmu chýba. Zistili sme napríklad, že sme nemali takmer žiadne zábery samých seba. Chceli sme nás zapojiť do príbehu a tak sme sa museli ešte dofilmovať.
foto Arollafilm.com
Filmovať voľne žijúcu zver nie je práve jednoduchá záležitosť. Čo Vás motivovalo čakať na dobrý záber aj niekoľko dní alebo týždňov?
Myslím, že to bolo nadšenie pre divokú prírodu. Samotný pobyt vonku nás ale vždy napĺňal bez ohľadu na úspechy vo filmovaní. Najväčšie stresy mal fotograf Bruno, pretože ten prišiel vždy tak na mesiac a mal konkrétne predstavy. Raz chcel filmovať medvede na čučoriedkach, no začiatkom septembra napadol v Tatrách sneh a zostal celý mesiac až kým Bruno neodletel. Medvede zišli do lesa a on takmer nič neodfotil.
Každý tvorca vidí vo svojom diele s odstupom času určité chyby. Ako sa na taký úspešný film, ako je Strážca divočiny dívate s odstupom času Vy? Zmenili by ste niečo?
Ja som film videl už asi stokrát a stále sa mi páči. Ja sa na film nepozerám ako profesionál, ale spomínam na všetky zážitky a prežívam ich znova. Ako filmár samozrejme vidím nedostatky, tie však pre môj pocit z filmu nie sú rozhodujúce. Teraz by som sa snažil odstrániť pár technických nedostatkov a možno by som sa pokúsil viac zvýrazniť hlavnú líniu filmu. Film v skutočnosti nie je len o medveďoch, ale o oslave divokej prírody.
Viem, že tento film vznikol aj za finančnej podpory mnohých ľudí, milovníkov prírody a zvlášť Tichej doliny. Aj toto financovanie nie je práve bežné…
Áno, na začiatku projektu sme urobili webovú stránku s pár peknými fotografiami a krátkym textom. Ľudia nás mohli podporiť sumou 1000 korún a za túto podporu sme im sľúbili DVD zdarma. Takto sme získali väčšinu prostriedkov. Aj tak bol náš film aspoň 10 krát lacnejší ako väčšina podobných dokumentov a museli sme ísť na úsporný režim.
A čo kniha Posledná pevnosť? Na Vašom webe som našiel informáciu, že už je znova predaji. Bol o ňu taký veľký záujem že bola potrebná dotlač?
V prvom náklade vyšlo 3000 kníh a tie sa predali za necelý rok. Preto sme teraz urobili dotlač. Predajcovia kníh nás na začiatku upozorňovali, že 3000 kníh o medveďoch sa na slovenskom trhu nikdy nepredá. Našťastie sa mýlili. Brunove fotografie sú také úžasné, že kniha zaujme aj ľudí, ktorí sa prírode nevenujú profesionálne.
Tichú dolinu, ako aj iné časti Tatier, postihla pred niekoľkými rokmi ničivá veterná smršť. Aký mala táto prírodná katastrofa dopad na ekosystém?
Paradoxne bol dopad smršte aj následnej podkôrnikovej kalamity veľmi pozitívny. Napríklad pre medvede neexistuje lepšie prostredie ako nespracovaný polom. Nik ho tam neruší, má tam veľa čučoriedok, malín a hmyzu. Pod vývratom si môže urobiť brloh. V lete trávia medvede väčšinu času v polomoch. Predtým tu bola smreková monokultúra, do ktorej slnko takmer nepreniklo, na zemi bolo ihličie a medveď tam nemal ani čo jesť. Podobne je to z vtákmi, chrobákmi žijúcimi v mŕtvych stromoch či so vzácnymi lišajníkmi. Stromy sa tiež obnovili a dnes už niektoré dosahujú výšku 5 metrov. Lesu sa najlepšie darí bez ľudských zásahov.
Viem, že sa v nej roku 2007 začalo ťažiť kalamitné drevo. Kto ťažbu nariadil?
V tomto prípade nebol zodpovedný jediný človek. Bola to samozrejme politická objednávka. Ťažbu vždy chceli ŠL TANAPu, no vtedy to bolo aj s podporou štátnych úradov ochrany prírody, od ministerstva cez krajské úrady až po riaditeľa národného parku. Zlyhala teda najmä štátna ochrana prírody.
Aká je situácia s ťažbou dreva v Tichej doline dnes?
V súčasnosti sa v Tichej a Kôprovej doline neťaží, takže každý môže vidieť ako vzniká prirodzený les. Je to úžasné predstavenie, ktoré naši predkovia nemali šancu vidieť. Počas posledných 200 rokov sa na Slovensku spracovali všetky väčšie kalamity. Ľudia si odvykli vidieť mŕtve stromy, ale aj to ako vzniká nový les nevysadený človekom.
foto Bruno D’Anicis
Čím je Tichá dolina taká výnimočná, prečo ju treba dlhodobo chrániť?
Každé územie by si zaslúžilo ochranu. Problém je, že ľudia využívajú pre svoje komerčné záujmy takmer 100 % krajiny. Aspoň niekde, povedzme na 5 % Slovenska, by mohla dostať priestor príroda. Tichá dolina je prvá lastovička, kde sa prirodzené procesy odohrávajú na veľkom priestore. Samozrejme je tu množstvo zaujímavostí: jedinečné pralesy s borovicou limbou, množstvo chránených druhov rastlín a živočíchov, najväčšie slovenské vodopády, nádherné plesá, jaskynné systémy,….
Erik, Vy roky pozorujete medvede v Tichej doline. Stretli ste sa za ten čas s nejakými agresívnymi prejavmi medveďov, alebo dokonca s útokom na Vašu osobu?
Viac krát som sa stretol s medveďmi na veľmi blízku vzdialenosť keď bola situácia napätá, no o skutočnej agresivite medveďov by som nehovoril. Keď vyrušíte z brloha medvedicu, ktorá má v brlohu mláďatá a tie ešte nie sú schopné ani chodiť, môže to byť problém. Medvedica len tak neodíde a snaží sa vás zastrašiť. Vtedy je dôležité správať sa tak, aby ste zmiernili napätie a pomaly odišli. Žiadne kričanie, strieľanie a dvíhanie rúk napätie nezníži. Treba len odvrátiť pohľad a pomaly odísť.
Čo si myslíte o tom, že medveď je chápaný ako nebezpečné a agresívne zviera?
Dôvodov je viac. Jedným je, že ľudia nedokážu objektívne zhodnotiť riziko. Keď si ráno sadnete do auta a idete do práce, môžete sa cestou vážne zraniť alebo zabiť. Pravdepodobnosť, že sa to stane je asi 1000 krát väčšia ako keď pôjdete do lesa na huby a stretnete medveďa. Ľudia akoby nevedeli zhodnotiť takéto malé riziko a prisudzujú mu neprimeraný význam. Ďalším dôvodom sú média, ktoré dookola opakujú tých niekoľko prípadov napadnutia človeka. Pritom vôbec neinformujú o medveďoch, ktoré sa mierumilovne pasú na tráve. Ľudia si potom myslia, že medvede sú také ako o nich hovoria média.
Vo filme Strážca divočiny popisujete medveďa ako kľudné, inteligentné zviera, živiace sa po väčšinu roka rastlinnou potravou. Kde robia ľudia najčastejšie chybu, alebo prečo teda dochádza k útokom medveďa na človeka?
Najväčšie riziko je ak ste poľovník a máte so sebou zbraň. Potvrdzujú to štatistiky. Najviac útokov sa odohrá na spoločnej poľovačke, kde medveď nemá kam uniknúť pomedzi hulákajúcich ľudí a štekajúcich psov.
Druhé najväčšie riziko predstavujú kontajnerové medvede, ktoré si zvyknú na prítomnosť ľudí. Tie vyzerajú mierumilovne, ľudia sa k nim približujú avšak nevedia s medveďmi komunikovať rovnakým „jazykom“ a tak si medveď môže váš dobrý úmysel vysvetliť ako útok. Vzniku takýchto kontajnerových medveďov sa dá predchádzať vhodným uzavretím kontajnerov.
Tretie najvyššie riziko sú náhodné stretnutia na blízku vzdialenosť, kedy sa obyčajne človek nevie správne zachovať. Najčastejšie je to medvedica s mláďatami, ktorá potrebuje priestor a čas na to, aby k nej medvieďatá prišli a mohli odísť. Vtedy treba na seba upozorniť slabým hlasom (nekričať), odvrátiť pohľad a odísť smerom odkiaľ ste prišli.
Ako sa dívate na názor, že medvede sú na Slovensku premnožené a práve preto dochádza k početným útokom?
Názor na premnoženie medveďov je veľmi subjektívny. Niekto stretne za dedinou medveďa a hneď vyhlási, že medvede sú premnožené. Je ale možné, že za dedinou je poľovnícky posed, kde sa medvede aktívne prikrmujú a to je dôvod prečo zídu nižšie. V každom prípade na Slovensku neexistujú vierohodné údaje o počte medveďov. Ja osobne som presvedčený, že sa nič dramatické nedeje. Musíme sa len s medveďmi naučiť žiť.
Krátko po premiére Vášho filmu som sa stretol s názormi odborníkov z rôznych častí Slovenska, že správanie medveďa je iné v lokalitách ako je Tichá dolina, v človekom nedotknutej prírode a iné v miestach, kde medveď môže prísť do styku s ľuďmi, napríklad v Strážovských vrchoch.
Áno, medvede sa naozaj môžu správať inak. Napríklad aj preto, že medvede v Strážovských vrchoch sa obyčajne nedožijú takého veku aký je bežný v Tichej doline. Staré medvede sú ale veľmi dôležité. Napríklad regulujú počet mladých medveďov (jednoducho ich zožerú). Mladé medvede sú pritom často tie najproblémovejšie. Spoločné poľovačky, prikrmovanie medveďov, odpadky, ničenie prirodzených biotopov ťažbou dreva a výstavbou ciest a ďalšie ľudské aktivity ovplyvňujú život medveďov.
Dokument Stážca divočiny si môžete pozrieť v slovenskej TV premiére 10.júna 2011 o 20:00 na Dvojke.
Viac o filme Strážca divočiny, alebo o knihe Posledná pevnosť nájdete na webe http://www.arollafilm.com/
