Rozhovor s Richardom Štěpánkom

Najdrsnejší extrémny ultramaratón na Európskom kontinente, Craft 1000 Miles Adventure 2014, štartuje za necelé tri mesiace, a tak by mali byť prípravy pretekárov v plnom prúde. Pri tomto závode neradno niečo zanedbať a je potreba najazdiť stovky a stovky kilometrov. Tohto ultramaratónu naprieč Českou republikou a Slovenskom sa zúčastňuje veľká škála ľudí, zaujímavých osobností. Každý tento človek vníma závod inak.

Najväčším hrdinom minulého ročníku je zrejme Richard Štěpánek. Tento biker prešiel 1000 míľ s jednou rukou. O druhú v minulosti prišiel pri úraze. Na bicykli sa dá ísť po rovnej asfaltovej ceste s jednou rukou pomerne ľahko. Na celej trase preteku 1000 míľ je niekoľko stovák kilometrov stúpaní a približne toľko zjazdov, všetko s najrôznejším povrchom. Zdravý človek v kopci pevne drží riadidlá a zapiera sa do nich. Skúste sa zapreť, keď ich držíte len na jednej strane, jednou rukou. V strmej stojke idete zo sedla. Skúste ísť zo sedla s jednou rukou. Keď je ešte strmšie, tlačíte. Skúste tlačiť naložený bike po hrboch jednou rukou. Občas boli také šutre, že treba prenášať. Skúste nosiť tú ťarchu v jednej ruke. Keď ste už hore, nasadnete a za odmenu môžete zjazdovať. Skúste zjazdovať po jamách, skalách a koreňoch s jednou rukou. Každý deň, každú minútu musí tá ruka nesmierne chýbať. Preto si myslím, že Rišov boj na trati bol nielen najdlhší (takmer 19 dní), ale i najťažší.  

Prečítajte si rozhovor s Richardom o tom, ako vníma závod on.

 Richard, vlani si vravel, že už závod Craft 1000 Miles Adventure ísťnechceš a tento rok je tvoje meno opäť v štartovej listine. Čo ťa viedlo k zmene názoru?

Nehovoril som, že ho ísť nechcem. Povedal som, že ho nepôjdem! O to je teraz ťažšie svoje rozhodnutie vysvetliť. Ani neviem, či budem schopný svoje pocity vyjadriť slovami. Malo to byť posolstvo, ktoré malo ukázať ľuďom, že pobiť sa dá s osudom za každej situácie, len musíte chcieť a hlavne niečo pre to urobiť. Odišiel som zo scény s tým svojim”nešťastným” vyhlásením vedomý si utrpenia aj rizík, ktorými som prešiel a presvedčený, že to tak je. S pribúdajúcim časom mi dochádzalo, ako silný zážitok ten závod bol. Začal som sa do závodu vracať a zrazu som zistil, že som tým “prolezlej jak dřevo červotočem.” Pôžitok sa rovná nákaze a istému druhu závislosti. Hľadal som všetky dôvody prečo ten závod neísť a zrazu nebol ani jeden dostatočne pádny. Som si vedomý všetkých rizík a aj toho, že sú mnohé, o ktorých ani netuším. Ale od tej doby čo som míle došiel, viem, že nič viac než míle (čo sa týka spojenia človeka a bajku) pre mňa nie je. Žiadny pretek mi toto nedá. Možno to znie trošku nadnesene, ale to je proste v človeku. Aj tento rok mám svoj dôvod, ktorý je mottom tohto závodu a verím, že sa mi to podarí dotiahnuť do konca. Uzavrieť pomyselnú slučku: Nová Sedlica – Skalná a späť. Ako by som chcel poznať odpoveď na otázku aké to je ísť aj z Česka na Ukrajinu. Dúfam, že to tam hore nebudú brať ako rúhanie. Plný rešpektu a pokory k tomuto závodu sa teším a vlastne ani neviem na čo, pretože tento závod meria 1000 míľ a to je na 1000 zážitkov, situácií a prekvapení.

 Už začala príprava na preteky? Ak áno, ako prebieha?

Celá príprava prebieha hlavne v jazdení na bicykli. Myslím, že na míle sa až tak moc pripraviť nedá. Možno byť pokorným a trénovať prijímanie vzniknutých situácií. Po vlaňajšku už viem, že moja každodenná náplň bude ísť od rána až do večera čo to pôjde. Nie je to ani tak o rýchlosti ako o vytrvalosti nielen tela, ale aj mysle. Minulý rok bola veľká lekcie a tak keď dnes idem na bicykli a fúka silný vietor, prší alebo idem tam, kde sa normálne nejazdí, tak si vždy poviem: “Aj toto sú míle.” Keďže mám možnosť, testujem aj svetlá a oblečenie. Dá sa na tom veľa získať.

 Ako budeš tento rok riešiť výbavu? A je niečo, čo by si rozhodne nechcel zabudnúť?

S odstupom času som si položil otázku, či by som niečo vyškrtol alebo pridal. Už teraz viem, že som zlúčil nepremok a neprefuk do jednej 95 – gramovej bundičky. Riešim skôr usporiadanie vecí v beznosičových brašniach a batohu. 100 % budem mať mapový prierez trate. V minulom roku som mapy dostal po niekoľkých dňoch od Štefana Pachty a jeho otca a boli mi veľkým pomocníkom aj spoločníkom. Ešte raz vďaka im!

 Čo robí zápästie po minuloročnom páde v Orlických horách? Vtedy si aj so zranením nastúpil späť do závodu a došiel ho. Nepotýkáš sa s nejakými trvalými následkami?

Pravdupovediac sa tomu moc nevenujem. Viete ako to je, keď vám otrnie tak hurá, zase ste”nesmrteľní”!!! Sem tam sa snažím zvýšiť jeho hybnosť a pohybový rozsah, ale akonáhle môžem robiť to, čo potrebujem tak už sa o to nestarám a užívam jeho funkčnost v plnom rozsahu. Vďaka tejto nepríjemnosti z vlaňajška však mám v hlave dve takéto poučky, ktoré sa vždy objavia v tú správnu chvíľu.

Prvá ma krotí:
“To, že je cieľ blízko, neznamená, že si v cieli” – poučka, ktorú mám v hlave nielen pri pretekoch.

A druhá dáva nádej aj v tých ťažkých chvíľach  (myšlienka Honzu Kopka)
“Neverte na zázraky, spoliehajte na ne” – poučka, ktorá funguje!!!

 Tento rok sa ide z ČR na východ Slovenska. Trasa je viacmenej hotová. Už si si prezeral jej náčrt? Je nejaký úsek, na ktorý sa tešíš a naopak, ktorého sa obávaš ?

Prezeral som si tú”kľukaticu”, nič viac to nie je. Teším sa na celý závod a neriešim, kadiaľ to pôjde, beriem trať tak ako prichádza. Po skúsenostiach z minulého roka viem, že často ani nevnímam, kde som. Obávam sa miest, ktorá v prípade dažďov budú nezjazdné aj desiatky kilometrov, rovnako ako zdvihnutých hladín riek. Viem, akým problémom sú popadané stromy rozosiate v rôznych výškach, ktoré nejde obísť a na blízku nikto, kto by vám pomohol. Teším sa na Novú Sedlicu a obávam sa celého závodu.

 Ako si bol v minulých rokoch spokojný s podporou na trase? Nielen zo strany našich dobrovoľníkov na checkpoint, ale aj zo strany úplne cudzích ľudí (napr. pri hľadaní nocľahu, vody, jedla)?

O checkpoint hovoriť nebudem, to bolo ako prísť k mame na vidiek. Pohodička a fajn ľudia, ktorí by snáď aj nejaký ten kiláček išli za teba, keby to šlo. Mňa veľmi prekvapila informovanosť a zápal ľudí na Slovensku. Vítali nás a často aj odchytávali v snahe nám ponúknuť pomoc. Pripadalo mi, že k účastníkom tohto závodu majú vzťah ako k svojim blízkym. Popravde si nesťažujem ani na Česko. Mal som tiež tú”výhodu”, že predo mnou už prešlo veľa účastníkov závodu, takže ľudia vedeli, že v tomto čase prebieha tento závod. Potvrdilo sa staré známe, že všetko je o ľuďoch. Niektorí vás nechajú ležať zakrvaveného, špinavého na betóne pred svojim ohromným domom bez toho, aby sa spýtali, či niečo nepotrebujete a iní sa s vami rozdelia o svoje pohodlie a ešte si ráno privstanú, aby vám mohli nachystať raňajky. Niektorí vás pozvú na pivo a iní si nechajú zaplatiť za vodu z kohútika. Kto nič nečaká, môže byť len príjemne prekvapený.

 Mal by si nejaký odkaz pre potencionálnych pretekárov, ktorí ešte stále váhajú, či sa závodu 1000 Míľ v budúcnosti zúčastnia?

Už pred prvým štartom som sa stretával s ľuďmi, ktorí vedeli, do čoho som sa prihlásil. Počúval som reči typu:

• Na to nemám natrénované
• Budúci rok to skúsim tiež, tento rok nie
• Až raz atď

“Môj odkaz je jednoduchý. Ak do toho chceš ísť a môžeš, tak to urob, a neunavuj okolie rečami, čo by keby. Míle ti ukážu, kto vlastne si. Prajem všetkým šťastie pri prihlasovaní aj pri samotnom závode.
Rešpekt a pokoru, ľudskosť a kamarátstvo to sú veci, ktoré si 100 % nezabudnite pribaliť k povinnej výbave a hlavne nezabudnite počas závodu, kam ste si ich dali, nikdy neviete, kedy sa budú hodiť.”