Laponsko 2014 – trek švédskou divočinou

Plán zbaliť batohy a prejsť nejaký národný park na severe Európy sme mali s Peťom v hlave už nejakú dobu. Vždy nám do toho niečo prišlo. Tento rok sa nám spolu konečne podarilo zosúladiť náš voľný čas a bolo rozhodnuté. Ale kam vyraziť? Možností bolo toľko, že sme si nevedeli vybrať. Pomohol nám až náš kamarát Maťo, ktorý pred pár rokmi absolvoval Fjällräven classic a jeho rozprávanie nás správne navnadilo. Ide o 110km dlhý trek švédskou divočinou, ktorého trasa vedie z dedinky Nikkaluokta do Abiska. Je to jeden z najpopulárnejších trekov vo Švédsku a jeho trasa sčasti kopíruje švédsku Kráľovskú cestu (Kungsleden, Kingstrail), čo je značená trasa naprieč celým Švédskom a je dlhá 440km. Pri pive bookujeme letenky Praha-Štokholm-Kiruna a začíname sa tešiť na nové dobrodružstvo. Po balení sa na poslednú chvíľu, prebieha cesta normálne a až na čakanie na vlak do Prahy v spoločnosti bezdomovcov, chaos pri prestupe v Štokholme a stres z toho, či nám dorazila komplet batožina, je všetko v pohode.

Prvý šok nás čaká po prílete do Kiruny –  husto sneží. Vedeli sme, že na severe sú ročné obdobia posunuté a práve vládne jar, ale husté sneženie s viditeľnosťou zopár metrov sme naozaj nečakali. Druhý šok nastal, keď nás vykázali z letiska. Plánovali sme tam totiž prespať a ráno sa autobusom presunúť do Nikkaluokty. Chyba lávky, letisko o 9tej zatvárajú, mesto je vzdialené 15km a vonku snehová fujavica. Paráda. Pešo sa nám nechce a taxík je dosť drahý. Našťastie sa dávame do reči s piatimi tiež turistami a zisťujeme, že si práve zavolali 7miestny taxík. S radosťou nastupujeme a nechávame sa doviezť do mesta. Tam rozmýšľame, čo ďalej. Máme v podstate len dve možnosti: nájsť nejaké miesto, kde prespíme pod širákom, čo vzhľadom k hustému sneženiu nie je príliš dobrý nápad (do úvahy pripadali aj malé domčeky na detskom ihrisku), alebo nájsť nejaké vhodné (rozumej lacné) ubytovanie. Volíme možnosť číslo dva a po chvíľkovom hľadaní nachádzame v centre pekný hostel. Unavení sa skladáme v izbe a uvažujeme, čo budeme robiť. Sme unavení, nervózni a tak ideme spať. Ráno uvidíme, ako to bude vonku vyzerať a podľa toho sa rozhodneme.

Ráno vstávame plní očakávania a po odhrnutí závesov sa nám nálada okamžite zlepší. Vonku svieti slnko a po fujavici ostali len zvyšky snehu na chodníkoch. Rýchlo sa obliekame a vyrážame do mesta kúpiť plynové kartuše. Keďže je sviatok, všetko je ráno zavreté a nám neostáva nič iné iba benzínová pumpa. K plynu ešte pre istotu dokupujeme celtu a 6 vajíčok, ktoré máme v pláne zjesť nasledujúce raňajky. Všetko nakúpené, tak už len rýchlo zbaliť všetky veci, rozlúčiť sa s tečúcou vodou, horúcou sprchou, perinami a hurá na autobus do Nikkaluokty, ktorý je zadarmo, keď už je ten sviatok. Škoda, že u nás niečo podobné nefunguje, možno by to ľudí primälo chodiť viac do prírody. Konečne sa dávame do kľudu a v spoločnosti našich „známych“ z taxíka si užívame jazdu autobusom.

Nikkaluokta. Štartovací bod celej trasy, s jednou budovou a  obchodíkom, v ktorom môžete dokúpiť posledné veci. Nahodíme naše 25kg batohy na chrbty a pomaly začíname ukrajovať prvé metre zo 110km, ktoré nás v nasledujúcich dňoch čakajú. Svieti slnko, pofukuje studený vietor a my si užívame krásnu švédsku prírodu. Brezy, tráva, rašeliniská a množstvo drevených lávok, ktoré zľahčujú prechod cez premáčaný terén. Pred nami sa v diaľke týči najvyšší vrch Švédska, Kebnekaise, na úpätí ktorého sa nachádza náš dnešný cieľ – chata Kebnekaise.

Všade samý sob

Času máme dosť a navyše sme za polárnym kruhom a momentálne je polárny deň, ani tma nás nemôže dostihnúť. Prichádzame k jazeru Ladtjojaure, kde si môžete cestu ku Kebnekaise skrátiť jazdou na ľoďke. Bavíme sa s Peťom, či budeme mať šťastie a uvidíme aj nejaké soby. O chvíľu už zisťujeme, že áno a fotíme ako diví. To sme ešte netušili, že nasledujúce dni budú ohľadom sobov vyzerať asi takto: Jeeeeeee pozri ďalší sob, a ďalší sob… Pozeraj soby… Sob… Soby… Sob… ďalší, ďalší a ďalší sob, boa zasa soby a vieš čo, už ani nepozeraj…:) Skrátka nebola to až taká rarita, ako sme si spočiatku mysleli.

Cesta ubieha rýchlo a ani sa nenazdáme a sme na dohľad chaty. Je to skôr veľký komplex určený na prespanie pre menej bohatých turistov. Pre tých najchudobnejších, teda pre nás, sú vyhradené miesta pre stany, kde sa po zistení ceny ubytovania v chate bez rečí zložíme. Zisťujem, že som asi podcenil miestnu klímu a začínam mať obavy, či mi môj letný spacák bude stačiť. No nič, hádžem na seba viac vrstiev a dúfam, že to bude stačiť.

Zobúdzame sa do chladného rána. Kebnekaise aj ďalšie vrcholy sú v bielom opare a my rozmýšľame, či je to len hmla alebo aj sneženie. Po raňajkách balíme veci, napíšeme posledné sms domov a vyrážame smer Singi. Opúšťame nielen tečúcu vodu či elektrinu, ale aj telefónny signál. Počasie je premenlivé. Krajina sa výrazne zmenila. Brezové háje vystriedali vresoviská a nízke kríky, rovina sa zmenila na rozoklané hory s mnohými údoliami, ktorými preteká množstvo vody z topiaceho sa snehu.

Útok čajky a na večeru kuskus + čokoláda

Zrazu prídeme na miesto, kde sa už suchou nohou pokračovať nedá. Topánky musia dole a my si užívame ľadovú vodu. Do toho na nás útočí čajka (alebo niečo podobné), ktorá má pravdepodobne v nízkych kríkoch hniezdo. Aspoň máme o zážitok viac.:) Pokračujeme údolím, obdivujeme skalné steny a užívame si sem-tam vykukujúce slniečko. Po ľavej strane sa blíži stádo sobov. V úplnom pokoji prejdú okolo nás cez potok na druhú stranu a pokračujú v pasení, ako keby sme tam ani neboli.

Prejdeme na koniec údolia a cez malé sedielko zídeme do druhého. Otvorí sa nám nádherný výhľad do doliny, kde vidíme náš dnešný cieľ, Singi. Máme tri možnosti. Buď si zaplatíme 40 eur a môžeme ostať spať v chatke, alebo 10 a môžeme použiť vybavenie v chatke + kuchynku, vysušíť si veci, umyť sa, ale spať musíme v stane. Alebo nezaplatíme nič a odídeme preč. Volíme zlatú strednú cestu. Nie je nad to, prezliecť sa v teple, v suchu, posušiť si veci a umyť sa v teplej vode a v pokoji sa najesť. Samozrejme, vodu si musíme nanosiť z potoka, drevo do piecky narúbať, ale to len podtrhuje úžasnú atmosféru toho večera. Peťo vyťahuje domáce zavárané klobásky, ja varím čaj a kuskus, k tomu si otvárame čokoládu a domácu pálenku a je nám super. Za svetla sviečky študujeme náš ďalší postup na nasledujúci deň, užívame si túto pohodu. Potajme si požičiavam z chatky deku, keby mi bola náhodou zima a pomaly sa presunieme z vyhriatej chatky do stanu.

Hnusný, drobný, do každej špáry zaliezajúci dážď

Opäť studené ráno, vietor a k tomu zlovestné mraky. Od chatára dostávame radu, aby sme náš dnešný cieľ, ktorým je chata Sälka, radšej prešli a cez najvyšší bod celej trasy Tjäktapass došli až na chatu Tjäkta. Leží totiž na druhej strane hrebeňa a malo by tam byť výrazne teplejšie, a teda aj príjemnejšie na prespanie. Háčik je jedine v tom, že by sme mali spojiť dva dni pochodu do jedného. Plní optimizmu vyrážame a dohadujeme sa, že rozhodnutie padne až na Sälke podľa toho, ako sa nám pôjde. Začína pršať. Úplne jemnučko. Taký ten dážď, ktorý na začiatku ani nevnímate, ale postupne vám zalezie do každej škáry na oblečení. Pláštenky nechávame v batohu a spoliehame sa na naše membrány, veď to je len drobučký dáždik. Údolie je stále to isté, tak si ho ani veľmi nevšímame. Začíname byť mokrí. Membrány nestačia a na pláštenku už je neskoro. S každým kopcom už netrpezlivo vyzeráme chatu, ktorá sa nie a nie objaviť. 

Konečne chata. Prezliekame sa do suchého, samozrejme vonku, lebo za vstup do chaty sa platí a padá rozhodnutie pokračovať v ceste. Informácie od prichádzajúcich z opačného smeru hovoria, že v sedle je kopec snehu, od členkov po kolená a miestami po pás, ale dá sa.:) Cítime sa dobre, sme relatívne v suchom, tak vyrážame. Prší. Zasa. Hnusný, drobný, do každej špáry zaliezajúci dážď. Snehu pod nohami pribúda, síce po troškách, ale je ho čoraz viac. Konečne dážď prestáva a my sa pomaly blížime k Tjäktapass.

Všetko zlé sa na dobré obráti

Celé údolie sa zmenilo, je úplne vysnežené a začíname chápať, že to asi nebude sranda. Pomalým tempom, prepadávajúc sa každým tretím krokom, ukrajujeme jednotlivé metre a sily nám pomaly ale isto ubúdajú. Stretávame jeden pár, ktorý nás upozorňuje, že k chate je to ešte dosť ďaleko, ale keby sme mali problém,  v sedle je prístrešok. Neviem si predstaviť stráviť noc vonku s mokrými vecami v mojom letnom spacáku. Máme pocit, že sedlo sa nám stále vzďaľuje. Odpočívame čoraz častejšie a naše 25 kg batohy sa nám zdajú, ako keby mali aspoň 100 kíl. Aspoň že neprší, ale studený vietor nás oberá aj o tie posledné zvyšky síl. Sme fakt unavení. 

Konečne v sedle. Ale stačí jeden pohľad do údolia, ktoré sa pred nami otvorilo a nálada okamžite spadne ešte nižšie ako bola. Chatu nevidíme. Vlastne nevidíme nič, len biele údolie a zimné značenie, ktoré nám ako tak ukazuje cestu, kadiaľ by sme mali ísť. Ale chata nikde. Odhadujeme to na minimálne ďalšie dve, tri hodiny snehom. Skvelé. Zlomení ako šípy prechádzame sedlom, keď sa nám za zákrutou ukáže spomínaný prístrešok. Prístrešok? Veď to je v tej chvíli luxusná chatka! Dve drevené prične, piecka, kôlňa s pripraveným drevom! V tom momente sa nám stratená energia vrátila. Je nad slnko jasné, že ďalej už tento deň nepôjdeme. Zhadzujeme ťažké batohy a mokré oblečenie, zapaľujeme piecku a vyhrievame chatku tak, že o chvíľu sedíme iba v trenkách. Užívame si večeru, teplo, sucho, zvuk praskajúceho dreva a je nám strašne fajn, čistá Skrotená hora…:) Únava nás aj tak za chvíľu premôže, a tak zaliezame do spacákov a okamžite zaspávame.

Hurá do sauny!

Zobúdzame sa do slnečného rána, oddýchnutí, veci suché, oheň v piecke už dávno dohorel. Chatku dáme do pôvodného stavu a vykročíme smer chata Tjäkta. Snehu je požehnane, ale vďaka studenej „noci“ drží, a tak sa ide celkom dobre. 

Krajina sa moc nemení, stretávame ďalšie stáda sobov a aj čoraz viac ľudí. Medzi nimi aj päticu Slovákov, ktorí idú presne tú istú trasu ako my len v opačnom smere. Pri fľaške brandy si vymeníme pár rád na zvyšok cesty, poprajeme si všetko dobre a každý si ideme svojou cestou. Kráčame, fotíme, oddychujeme a užívame si krásnu severskú prírodu. Vďaka noci strávenej v prístrešku máme času dosť, a tak sa nikam neponáhľame.

Chata Alesjuare leží na brehu rovnomenného jazera. Je to opäť väčší komplex, kde je už aj malý obchodík na doplnenie jedla, poprípade vecí na trekovanie. A ešte jednu dobrotu nájdete na chate Alesjuare. Saunu. Neváhali sme ani chvíľku. Zaplatili sme si ubytovanie v chatke a hurá do sauny. Narúbať drevo, priložiť do kotla a už si len užívať saunovanie s krásnym výhľadom na celé údolie jazera. Do postele sme padli ako podťatí, sauna a únava urobili svoje.

Pekné počasie pretrváva aj ďalší deň. Čaká nás celodenný pochod popri jazere Alesjuare až k hraniciam národného parku Abisko, k chate Kieron. Krajina sa postupne začína meniť, pribúdajú brezy a tráva je čoraz zelenšia. Stretávame dokonca cyklistu a keď nás míňa iba sa na seba nechápavo pozrieme. Netuším, ako sa to dá prejsť na bicykli, hlavne miesta, kde prechod cez premáčaný terén uľahčujú mokré drevené lávky. 

Hranica národného parku Abisko. Tu končí, resp. začína oblasť, kde sa už nedá len tak hocikde postaviť stan a táboriť sa môže iba na vybraných miestach. Prichádzame k chate Kieron, ktorá leží pri krásnej rieke, v ešte krajšom brezovom háji. Svieti slnko, všade je jar a pribudli aj komáre. Na tie nás Maťo najviac upozorňoval, ale keďže sme prišli skoro, nie je ich ešte toľko ako v letnom období. Sauna. Opäť sa vytešujeme z možnosti využiť túto severskú špecialitku a uvažujeme nad tým, aké by to bolo, keby podobné vychytávky boli napr. v Tatrách. Viem si úplne predstaviť ako sa saunujeme v zime na Terinke.:)

Aké to asi bude?

Posledný deň nášho treku prechádzame NP Abisko. Tu už je zeleň všade, a tak sa opäť predierame brezovými hájmi. Cestu nám sem-tam spríjemnia soby. Z húštiny priamo pred nami sa vynoria tri kusy, ktoré už čo to pamätajú. Ani som nestihol vytiahnuť foťák a nahodiť teleobjektív, takí sme ostali prekvapení.

Konečne Abisko Touriststation. Na jednej strane sme radi, že sme v zdraví prežili, na strane druhej je nám trochu smutno, že je náš trek na konci. Zabezpečujeme si miesto pre stan a rozmýšľame, čo na najbližšie dni vymyslíme. Spiatočné lietadlo nám letí až o 4 dni, takže času máme habadej. Nakoniec sa rozhodujeme ostať v Abisku. Je to oblasť s celoročne najnižším úhrnom zrážok v celom Švédsku, preto je najvhodnejšia na pozorovanie polárnej žiary. Bohužiaľ sme tam v čase polárneho dňa, tak si žiaru musíme nechať nabudúce. Za to máme možnosť pozrieť si polnočné slnko. Využívame lanovku ktorá nás vyvezie na kopec nad Abiskom a čakáme na polnoc. Fúka silný vietor, a tak sme za chvíľu premrznutí na kosť. Čas sa neskutočne vlečie a my rozmýšľame, aké to asi bude. Normálne.:) Tak ako u nás hodinu pred západom slnka, akurát je polnoc a slnko nezapadne, len sa zhúpne a znova stúpa hore. Čakali sme neskutočné svetelné divadlo, tak nám to aspoň opisovali na recepcii, keď nás posielali hore. Pretože to je určite vec, ktorú musíme vidieť. Nabudúce radšej tú polárnu žiaru. 

Zvyšné dni trávime túlaním sa po okolí. Abiskom preteká rieka, ktorá si cestu do najväčšieho švédskeho jazera Torneträsk prerezala bridlicovým podložím a vytvorila tak nádherný kaňon, ktorý je jednou z najväčších atrakcií tejto oblasti hneď po polárnej žiare a polnočnom slnku. 

Odchádzame a máme zmiešané pocity. Na jednej strane sa už tešíme na rodinu, na strane druhej nás čaká návrat do bežného života. Jedno ale vieme isto, stálo to za to. Sme oddýchnutí, ani nie tak po fyzickej stránke, ako skôr po psychickej. Nemuseli sme riešiť každodenné povinnosti, telefóny, emaily, skrátka, podarilo sa nám úplne vypnúť. A určite sa chceme vrátiť. Či znova do tejto oblasti v zime na skialpoch, alebo do inej časti Švédska. Jednoducho, sever nám učaroval.