Pavla Barabáša, slovenského dokumentaristu, oceneného cenou Medzinárodnej aliancie horských filmov za svetový prínos a kameramanskú prácu v dokumentárnom filme s vysokohorskou, horolezeckou a objaviteľskou tematikou v extrémnych častiach sveta, netreba asi nikomu predstavovať.
Za filmára hovorí jeho tvorba
Paľove filmy zahŕňajú širokú škálu horských a dobrodružných tém, nakrúcané často v neprístupnej divočine, dravých riekach, na ľadových štítoch i hlbokých jaskyniach ďaleko od civilizácie. Rád vyhľadáva príbehy, v ktorých sa človek dostáva až za hranicu svojich možností. Fascinuje ho každé stretnutie s cudzou kultúrou, priťahujú ho územia tibetského budhizmu, ale i prírodných ľudí ukrytých hlboko v džungli.
Paľo sa niekoľko krát stal aj súčasťou objavných expedícii – od nájdenia civilizáciou nedotknutých ľudí doby kamennej v pralesoch v Novej Guiney, cez spoluobjavenia megajaskyne na stolovej hore Chimantá, až po absolvovanie prvého prechodu Ellsworthovho pohoria v Antarktíde, či prechodu roklinou Trou de Fer.
Za svoje diela získal viac ako 200 filmových ocenení z celého sveta.
.JPG)
Paľo, aké je to – v dnešnej uponáhľanej dobe – žiť život filmára a dobrodruha? A čo taký život obnáša? Je to naozaj také romantické, ako to navonok vyzerá?
Romantické? Áno, snažím sa, aby to tak pôsobilo, ale vytvoriť nový film, osloviť diváka v dnešnej dobe vôbec nie je ľahké. Na človeka sa valí množstvo pohyblivých obrázkov z kín, TV, internetu, mobilu… Prísť s niečím odlišným je kumšt. Mňa to však úžasne baví a napĺňa. Ale nič nie je zadarmo.
Ako si sa k filmovaniu vôbec dostal, aké boli tvoje začiatky?
Športfilm bolo prvé štúdio, v ktorom som po skončení štúdia odboru zvukovej a obrazovej techniky na elektrotechnickej fakulte začal pracovať. Tam vznikli aj moje prvé projekty o Tatrách i filmy o skialpinizme na pretekoch v Alpách.
Pri tvojich cestovateľských zážitkoch a skúsenostiach, je vôbec možné mať ešte nejaké cestovateľské sny?
Sny sú stále. Hľadať neznáme témy a miesta, kde ešte nebola kamera, je stále ťažšie. Každý máme pocit, že naša Zem sa veľmi rýchlo zmenšuje a globalizuje. Takže ostáva hľadať miesta, ktoré ešte nie sú zaznamenané cez google. Ten za pár rokov zmapoval za nás svet. Ostalo pár tajomných pralesov a neobjavené podzemie.
Filmy z tvojich ciest vyzerajú na plátne veľmi pekne, niekto by mohol mať pocit že až jednoducho. Realita bude ale zrejme iná?
Vážne? Mám filmy, ktoré ma pri nakrúcaní nabili množstvom energie, ale sú i také, ktoré zo mňa všetku vysali. Po mnohých cestách som si povedal, že už viac cestovať nebudem. Ale človek má našťastie slabú pamäť.
Keď sa chystáš na novú expedíciu, ako sa pripravuješ po filmárskej stránke? Snažíš sa pracovať s minimom techniky, alebo radšej zoberieš niečo naviac, len aby ti nič nechýbalo?
Kto pozná moje filmy, vie, že sa snažím zdokumentovať realitu cesty. Najdôležitejšie je, aby tá expedícia mala originálny cieľ a bola úspešná. Tomu sa podriaďuje aj nakrúcanie. Nie opačne. Filozofia tých filmov je prechod po nepoznaných miestach planéty. To znamená, že všetko na prežitie a filmovanie máte na chrbte. Takže, všetko musí byť čo najľahšie a najjednoduchšie.
Akú techniku v extrémnych podmienkach používaš?
Záleží od cesty, či expedície. Dosť sa to mení. Ale pravidlo je byť pohyblivý a nenápadný.
Je pravda, že film „Neznáma Antarktída“ si natočil iba na dve baterky? Ak áno, ako si to dokázal, keďže nároky na techniku sa klimatickými zmenami rapídne zvyšujú…
V roku 2005 sme prechádzali od okraja antarktického kontinentu na najvyšší bod Antarktídy, Mount Vinson, cez úplne neznáme Ellsworthovo pohorie. Boli sme prvá expedícia, čo tam nepoužila lietadlo. Nemali sme naň skrátka peniaze. Všetko na mesiac pochodu sme ťahali v saniach. Najnižšie teploty ukazoval náš teplomer -47 stupňov. Dve veľkokapacitné baterky som mal na tele. Snažil som sa čo najviac šetriť, lebo vtedy som ešte nemal na solárnu nabíjačku. Výsledný film v kinách mal 40 minút.
Scenár k filmu pripravuješ vopred, alebo vždy až podľa toho aké zábery nakrútiš?
Závisí to od typu dokumentu. Sú také, ktoré vyžadujú presný scenár. Spomeniem film pre rakúsku televíziu ORF, program UNIVERSUM „Vysoké Tatry – Divočina zamrznutá v čase“ alebo multimediálny film o Slovensku na 4 plátna pre výstavu EXPO v Šanghaji. Aj cesty do neznáma vyžadujú rozšírený námet so silnou myšlienkou, posolstvom, ktoré vám pomôžu v ťažkých chvíľach spomenúť si, prečo ste sa na tú cestu vybrali. Chodiť len tak s kamerou, to nikam nevedie.
Čo je základom dobrého filmu?
Silný príbeh. Vtedy nezáleží na technike, môže byť nakrútený aj mobilom.
Ktorú z tvojich expedícií alebo projektov by si označil ako najťažšiu / najťažší?
Pešo na Severný a Južný pól.
.JPG)
A na ktorú z ciest najradšej spomínaš? Možno v duchu hesla – zážitok nemusí byť pozitívny, hlavne že je silný…
Isto je to film Amazonia Vertical. Po tomto prechode som bol neuveriteľne šťastný. A ešte prechod kaňonu Trou de Fer. To som sa triasol od vzrušenia ešte mesiac, že taká nádhera môže vôbec na našej Zemi existovať, že sa ju nikomu doposiaľ nepodarilo sfilmovať.
Veľa ľudí necestuje, lebo si myslí, že je to drahé.
Pre mňa sú mnohé cesty lacnejšie, ako keď sedím doma. Spomeniem film Amazoniu Vertical – prechod stolovou horou Ayuan Tepuy. Jete len ryžu a ovsené vločky, spíte pod širákom v tej najdivokejšej prírode, akú si viete predstaviť. Nestretnete žiadneho človeka, takže aj keby ste chceli, nemáte tie peniaze kde minúť. Podobne to bolo aj so splavom rieky Omo. Musíte si zvyknúť, že hlad je často spoločníkom na takejto ceste.
Navštívil si mnohé miesta sveta, napriek tomu si nezanevrel na Slovensko a propaguješ ho tým najkrajším spôsobom.
V posledných rokoch som urobil seriál Hľadači utajených svetov o objavovaní podzemného sveta Slovenska. Sú to filmy nielen o nových priestoroch pod nami, ale i o fantastických ľuďoch, ktorí zasvätili svoje životy objavovaniu. Ďalším projektom sú Príbehy tatranských štítov. Týchto šesť filmov som nakrúcal tri roky.
V Chorvátsku pri mori bol hádam každý Slovák, ale Poloniny či Muránsku planinu navštívil málo kto. Prečo si Slováci nedokážu vážiť „poklady“ čo majú doma?
Ľudia musia cestovať, na chvíľu prísť o hodnoty, ktoré majú doma. Len tak ich znovu objavia a začnú si ich vážiť. Iná cesta asi nevedie. Pred týždňom som znova prechádzal cez Muránsky hrad. Znova som ujúkal od radosti, v akej krásnej krajine som sa narodil.
Nie je asi žiadnym tajomstvom, že si v mladosti robil v Tatrách nosiča. Bol to akýsi základ pre tvoju lásku k Tatrám, alebo tá prišla už oveľa skôr?
Nosičské remeslo bolo vyvrcholenie mladíckej snahy byť a žiť v horách. Tá práca napĺňala dušu vtedy mladého horolezca.
A čo ostatné Slovenské pohoria?
Predtým ako som prišiel na Zbojnícku chatu, som chcel prejsť všetky pohoria Slovenska. A rád sa túlam po horách aj teraz.
Za roky filmárčiny si pozbieral množstvo ocenení. Poteší ťa viac takéto oficiálne ocenenie od poroty, alebo napr. podanie ruky, potlesk a uznanie od „obyčajných ľudí“?
Každého človeka poteší, ak niekto pochváli jeho prácu, to čo vytvorí. A najviac, keď ho uznajú doma.
Náš web funguje už tri roky. Za túto dobu – vďaka ľahko dostupnej filmovej technike – niekoľko násobne narástol počet ľudí venujúcich sa videu. Máš pocit, že na Slovensku rastú mladý filmári, ktorí by časom mohli ísť v tvojich šľapajách a byť rovnako úspešní?
Často som veľmi milo prekvapený, keď pozerám váš web. Naozaj mám z toho radosť, keď prichádzajú mladí filmári s niečím novým, iným pohľadom. Aj mňa to núti byť kreatívnejší
Čo by si poradil mladým, začínajúcim filmárom. Na čo si majú dať pozor, čoho sa vyvarovať a čoho sa nebáť?
Na začiatku by si mali vždy ujasniť, čo chcú tým videom povedať a koho chcú osloviť. Najdôležitejší je vždy divák. Lebo umením filmu je osloviť práve jeho.
Pozrieš si občas aj ty nejaké amatérske video?
Mám rád videá plné spontánnosti a nadšenia. Ja sa sám radšej považujem za amatéra. Dáva mi to totiž pocit voľnosti a slobody. A to je na tvorbe najcennejšie.
Urobíš si aj ty film len tak pre radosť?
Teraz som sa vrátil z tretieho najhlbšieho kaňonu Európy na ostrove Malorca. Úžasné miesto. Ešte na ostrove som postrihal z toho krátke video, aby som urobil radosť kamarátom, s ktorými som tam bol. Chceš ho na váš web?
Jasné… /video sleduj TU/
A čo tvoje plány do budúcnosti? Chystáš sa na nejakú expedíciu, alebo plánuješ pokračovať v projektoch doma?
Plány sú a témy tiež. Ale tie srdcu najbližšie sú vždy doma.
“Svet pod nami môže byť väčší, než si dokážeme predstaviť…”
