Cyklo cestovatelia a filmári Stanka a Ďuro. Stanka je v bežnom živote prekladateľka a Ďuro ako „rozhlasák“ naháňa politikov a dokonca si v týchto dňoch zakomentoval aj Tour de France na STV. Takmer každý deň ich môžete stretnúť na bicykli na bratislavskom Kamzíku. Je to ich obľúbené tréningové miesto (jediný kopec v Bratislave :) – ako sami hovoria „bez toho nemôžeme byť“
Ako dlho sa už filmovaniu venujete a ako ste sa k filmovaniu dostali?
Ak do toho počítame aj úplné praprapočiatky našej tvorby, tak už ôsmy rok. Dostali sme sa k tomu veľmi jednoducho. Kúpili sme si kameru a pokúsili sme sa niečo natočiť. Už vtedy sme si však uvedomovali, že nás láka točiť filmy, ktoré majú aj obsah a formu a nie sú len pobavením pre kamarátov.
Aké boli Vaše filmárske začiatky? Začínali ste spoločne, alebo každý sám?
Začínali sme spoločne. Mali sme napozerané množstvo dokumentárnych filmov, ktoré nás veľmi bavili, a tak sme sa pokúšali aj my natočiť nejaký dokument. Náš koníček rástol spolu s ďalšími dvomi záujmami, ktorými sú bicykel a cestovanie. A tak sme kameru zobrali aj na cesty a natočili sme prvý cestopis.
Koľko filmov máte v súčasnosti už na svojom konte? Ako sa s odstupom času pozeráte na svoje prvotiny?
Vyprodukovali sme už šesť filmov, ktoré na rôznych festivaloch mohla zhliadnuť aj verejnosť. Siedmy – teda úplne prvý – bol našim filmárskym cvičením. Prvýkrát ho posúdil odborník a veľmi kruto a radikálne nás usmernil, čo sa pri filmovaní má a čo nemá. Dodnes sme Mirovi Zaťkovi z Banskej Bystrice vďační, aj keď vtedy to trochu bolelo.
Čo považujete na svoj najvýraznejší filmársky úspech? Na ktorý z filmov ste najviac pyšní?
Za prelomový film považujeme KAUKAU (film KAUKAU nájdete aj na našom webe TU) . Otvoril nám brány na najznámejšie a prestížne festivaly na Slovensku aj v Česku. Dodnes ho však považujeme aj za trochu nedocenený. Nezískal veľa ocenení, ale u divákov patrí k najobľúbenejším. Ďalším prelomovým filmom bol film KRAJINA ZA SEVERNÝM VETROM (tento film uvidíte online už čoskoro – iba na OUTDOORFILMY.SK), ktorý nám otvoril brány do televízií.
Váš posledný film „Tat Tvam Asi“ sa stal asi najúspešnejším amatérskym filmom roku 2010. Čo všetko ste s ním povyhrávali?
Tak teraz sme sa museli pozrieť na našu poličku :D. Je toho naozaj veľa, ale z tých naj spomenieme: Najlepší dokument na Medzinárodnom horolezeckom festivale v Tepliciach nad Metují, Cena Audiovizuálneho fondu na Ekotopfilme 2010 v Bratislave, Špeciálna cena za amatérsky film na putovnom Medzinárodnom festivale outdoorových filmov v Prahe, hlavná cena na festivale HoryZonty v Trenčíne, či CINEAMA 2010. (tento film uvidíte online už čoskoro – iba na OUTDOORFILMY.SK)
Čo pre Vás tieto ocenenia znamenajú?
Každé ocenenie si vážime a je pre nás niečím ako vysvedčenie za prácu a všetko čo do filmov vkladáme. Najväčším ocenením pre nás je, keď po premietaní za nami príde nejaký divák a povie nám „ďakujem vám za tento film, veľmi sa mi páčil a mal som z neho obrovský zážitok“. Poteší aj keď nám niekto povie, že si ho občas doma prehráva a vracia sa k nemu.
Keď ste tento film pripravovali, tušili ste že by mohol byť taký úspešný, alebo Vás to samých prekvapilo?
Z Indie sme si priniesli oveľa menej materiálu ako sme plánovali natočiť, a ako sme zvyknutí z iných ciest. Pred strihom sme preto netušili, ako to vôbec dopadne. Postupne sa nám začal skladať pred očami a podarilo sa nám vdýchnuť doňho dušu a príbeh, aký sme si pred štartom expedície predstavovali. Na konci sme mali pocit, že latku sme nepodliezli, no stále sme nevedeli odhadnúť, ako ho prijmú diváci. Postupne však začali prichádzať ocenenia a skvelé ohlasy od ľudí, ktorí ho označili za náš najlepší film.
Napríklad o športovcoch sa hovorí, že po zisku viacerých trofejí môže dôjsť ku strate motivácie. Nebojíte sa toho?
Práve naopak, motivácia je s každým filmom vyššia. Ako sa hovorí, s jedlom rastie chuť.
Neuvažovali ste po tomto úspechu, že by ste sa filmovaniu začali venovať naplno, teda profesionálne? Prípadne aspoň začali Vaše filmy predávať?
Pre nás je príjemné, že točíme to, čo chceme, a kedy chceme, a nemusíme dodržiavať žiadne zmluvy ani termíny. Živiť sa filmovaním na Slovensku je veľmi ťažké, čo vidíme aj na našich kolegoch, ktorí sa pokúšajú filmom uživiť. Keďže točiť svadby nie je práve náš sen, tak si to radšej nechávame ako koníčka. Ale ak máte niekto nejakú lukratívnu ponuku, tak sem s ňou :)
Ako dlho sa na filmovanie pripravujete? Máte dopredu premyslený/napísaný scenár ktorého sa striktne držíte, zistené lokality, vytipované miesta, alebo viac improvizujete?
Na začiatku si vždy vymyslíme rámcový príbeh. Potom sa snažíme nájsť jednotlivé body, teda miesta v krajine, ktoré potom vytvoria trasu expedície. Niekedy to samozrejme nevyjde a prinesieme trochu iný materiál, ako bolo v pláne. Ono to ale nie je na škodu, lebo niekedy vznikne ešte lepší príbeh. Vždy sa necháme prekvapiť, akých ľudí nám osud privedie do cesty, ktorí si potom „zahrajú“ v našom filme a dotvoria príbeh.
Prezeráte si už počas cesty natočený materiál, alebo si to nechávate až na doma? Respektíve – „dotáčate“ nejaké chýbajúce scény?
Materiál si prezeráme už priebežne na expedícii. Vo filme KAUKAU sme napríklad dotočili niektoré scény v internetovej kaviarni. Ale inak to nerobíme, lebo to film nezachráni a aj tak sa to ťažko zladí s originálnym prostredím.
Stalo sa Vám niekedy, že nie všetko Vám vyšlo podľa predstáv a Vy ste museli hľadať pre film novú pointu?
Stalo sa nám, že expedícia a jej trasa nevyšla podľa plánu, ale tému filmu to zatiaľ nikdy neovplyvnilo.
Máte pri realizácií filmu nejako podelené role, alebo obaja robíte všetko?
Podľa príslovia „každý chvíľku ťahá pílku“. V teréne sme univerzálni, lebo obaja ovládame remeslo. Teda kameru, kompozíciu a podobne. Dokonca v kompozícii sa vhodne dopĺňame, pretože Stanka je praváčka a Juraj ľavák, a tým pádom každý komponujeme obraz na inú stranu. V strižni nám potom nechýbajú žiadne zábery. Aj strih je ešte spoločný, ale potom si už úlohy rozdelíme. Stanka píše komentár a Juraj doťahuje color grading, hudbu a technickú stránku.
Čo Vaša filmová technika? Používate najnovšie technické vymoženosti, alebo ste príkladom toho, že nie iba s najdrahšou technikou sa dajú spraviť kvalitné filmy?
Naša technika nie je superdrahá, ale má kvalitu. Točíme na HDV kameru, ktorá spĺňa všetky potrebné štandardy. Najdôležitejší pre nás je kvalitný statív a momentálne sme si kutilsky vyrobili aj koľajnicu na pohyblivé zábery. Samozrejme postupne techniku obnovujeme, aby spĺňala požiadavky modernej doby.
Točiť film pri cestovaní miestami kde ste ešte predtým neboli je vždy náročné. Obzvlášť ak sa presúvate z miesta na miesto na bicykli. Ako to všetko dokážete skĺbiť? Nepýtate sa niekedy samých seba – „prečo sme s tým vôbec začínali?“
Na každej expedícii máme pred očami film, a vždy veríme, že vznikne. To nás motivuje točiť aj v situáciách, keď sa nám nechce, alebo nie sú najvhodnejšie podmienky. Práve vtedy sa zvyčajne udeje niečo zaujímavé. Je to samozrejme náročné, ale pre nás je to relax.
Už máte precestované kadečo. Na ktorú krajinu alebo na čo najradšej spomínate?
Jednoznačne najčastejšie spomíname na kaukazskú pohostinnosť. S tým sme sa zatiaľ nestretli v žiadnej inej krajine. Očarili nás aj rituály na Gange, ktoré boli pre nás obrovským zážitkom.
Vaše filmy sú väčšinou z postkomunistických krajín. Je niečo konkrétne, prečo si vyberáte práve tieto destinácie?
Východ nás láka, pretože tam stále pretrvávajú hodnoty, ktoré sa tu na západe už strácajú. Teda pohostinnosť, dobrosrdečnosť, či úprimný záujem komunikovať a predovšetkým kvalitné a chutné potraviny, bez umelých prísad a z prírodných zdrojov. Navyše nás lákajú krajiny, ktoré nie sú až tak známe a turisticky spropagované.
A čo Váš nový film „Eyvindur and Halla story“ o čom bude a kedy sa ho dočkáme?
Momentálne máme trochu ťažšiu životnú situáciu, čo nám bráni naplno sa venovať filmu. Už mešká, ale dokončiť ho chceme čo najskôr. Strih je hotový, ale dejovú líniu zatiaľ prezrádzať nebudeme. Keď bude film hotový určite ho spropagujeme aj na stránke outdoorfilmy.sk.
Ak by ste mali začínajúcim filmárom povedať akých chýb sa pri točení, prípadne spracovaní natočeného vyvarovať, na čo si dať pozor, čo by to bolo?
Poradíme len to, čo poradili iní a lepší nám, a fungovalo to. Čiže: Kameru vždy postaviť na statív. Nešvenkovať o 106, lebo sa všetkým divákom zatočí hlava, nepredvádzať sa pred kamerou, ale dať priestor skôr ľuďom v krajine, pretože to nebudú pozerať len naši kamaráti, a keď natočený materiál prinesiete domov platí už len jedna zásada. Nemilovať svoje obrázky a strihať, strihať, strihať. To znamená, že vo filme nechať len tie najlepšie zábery, aj keď vám niektorých bude ľúto.
