„Ahoj Vlado, chalani z Fjällräven Slovensko mi ponúkli výlet a návštevu v závodu Hanwag v Nemecku. Je to spojené aj s trekom v Alpách. Nechcel by si ísť namiesto mňa? Ja mám v tom čase totiž workshop v Dolomitoch...“ Asi tak nejak znel telefonát od Jura v polke augusta. Dumanie netrvalo dlho, Hanwag poznám už dlho, mám od nich doma Tatry aj Alasky. A vždy ma bavilo vedieť „jak se to dělá.“
Mesiac na to som sa aj so štrúdľou dostavil na dohodnuté miesto v Bratislave. Nevedel som poriadne do čoho idem, kam idem, s kým idem, ale tešil som sa. Dôveru v šoférske schopnosti chalanov z Fenixu (Robo a Tomáš) som mal a tak spolu s ďalšími účastníkmi zájazdu (čisto mužská osádka) sme sa vybrali smerom na Mníchov, do mestečka Vierkirchen.
Malé, tiché, útulné mestečko severne od bavorskej metropoly, kde "Priatelia Fenixu" obsadili zrejme jediný hotel. Postupne nás doplnili Češi, Maďari, Poliaci a naša vysmiata sprievodkyňa Sanela (marketingová manažérka pre východnú európu). Večer prebehol v zmysle jemného zoznamovania a prejedania, pričom ma opäť dostalo sledovanie miestnych gastropracovníkov. 60-ročná babička po celý večer obsluhovala 30 hlučných cudzincov, bez reptania, bez čakania a s úsmevom.
Doobedie v Hanwagu
Druhé ráno sme sa presunuli do výrobného závodu Hanwag a zároveň aj do sídla firmy Fenix outdoor. Cesta trvala asi 2 minúty :)
Až tu mi poriadne došlo, čo to ten Fenix vlastne je. Švédska firma, ktorá na začiatku 21.storočia zobrala pod svoje krídla firmy Fjällräven, Primus či spomínaný Hanwag. Vo vzorkovni plnej topánkových noviniek a super vecí od Polárnej líšky (to znamená názov Fjällräven) si naša česko-slovenská partia prešla najprv školením o histórii Fenixu a ich dcérskych spoločností. Mimochodom, pri predstavovaní všetkých ľudí v partii, som sa sám seba hlasno pýtal, čo tu vlastne ja robím. Turistickí predajcovia, blogeri, eshoperi a ja, chalan čo predáva záchody... (Vlado je príliš skromný, ale určite je to jeden z najtalentovanejších fotografov ktorých poznám, takže jeho oslovenie bolo na mieste - poznámka redakcie).
Slovenský vedúci Robo nám porozprával čo to o výrobe a spracovaní kože, z ktorej sa samotné topánky vyrábajú. Musím uznať, že Hanwag si v tomto dáva riadne záležať, či už ide o Terracare, alebo o kožu zo zvieratka menom Yak. To, akým spôsobom dbajú o životné prostredie, je ďalší level pridanej hodnoty.
Nič nie je z Číny. Okrem Yakov, ale tie sú z Tibetu
Firmu založil Hans Wagner v roku 1921 (jeho brácho Lorenz si založil LOWA), zo začiatku celkom úspešne skúšali napríklad výrobu lyžiarok, počas vojny zaujali topánky aj nemeckých vojakov (to sa ale veľmi nerozpráva). Ich tradičná výroba, kvalitné materiály, inovácie i to,že tie topánky na nohách fakt sedia (vlastná skúsenosť) z nich spravili to, čo dnes vo svete turistickej obuvi predstavujú. Svoju výrobu zachovali v Európe, hlavné sídlo je vo Vierkirchene, ešte väčšie závody sa nachádzajú v Maďarsku a Chorvátsku, teda nič nie je z Číny. Okrem Yakov, ale tie sú z Tibetu.
Aby som dlho nekecal, po školení sme nabehli na prehliadku závodu. Aj v tomto závode možno badať vplyv prisťahovalectva, chlapci nám predviedli celý proces výroby a išlo im to od ruky. Kreslenie, strihanie, lepenie, oblepovanie, zašívanie, zase lepenie, šnurkovanie, testovanie... A skoro celý ten proces je výrobne kopyto v topánke (preto tak sedia na nohách).
Topánky, ktoré sme našli v procese výroby, sa skladali z minimálne 40tich kúskov kože. Každý kus postupne prechádza rukami pracovníkov, naozaj každý, čo je aj jeden z dôvodov, prečo ich nekúpite za 30 euro v reťazci.
Občas som vo výrobnej hale objavil aj stojany s ošúchanými topánkami, Hanwag totiž na požiadanie vymieňa staré podrážky. Po prejdení všetkých stanovísk sa topánočky pekne zabalia do krabíc, pošlú sa do Holandska a odtiaľ tam, kde ich treba...
Výlet do Álp
Naše ďalšie stanovisko malo byť niekde v okrajovej časti Álp, na horskej chate. Keďže sme po prehliadke obdržali testovacie produkty, nabalili sme to najdôležitejšie do nových batohov Kaipak 28, obuli nové modely Tatra Light GTX a vyrazili na výšľap po lyžiarskom svahu z mestečka Lenggries.
Otlakov z nových topánok som sa nebál, pretože model Tatra som mal už dávnejšie doma a tie boli od začiatku ako papučky. Tak to bolo aj v tomto prípade. Jediný problém nastal tesne pred chatou, keď sa rozpršalo a podrážka mala trošku problém na vápencových kameňoch. Ale myslím si, že v daždi na takom podklade žiadny Vibram nepomôže.
Chata Stie-Alm bola tá typická Hutte, ako som si vždy predstavoval. Skúsené čašníčky v krojoch, výborne jedlo, ešte lepšie pivo, medzinárodná zábava a žiadny signál pre telefón. Za ním som občas vybiehal do dažďa medzi pasúce sa kravy, nech aspoň dám vedieť že žijem. Popolnočná oslava narodenín už bola len čerešničkou.
Kozorožec na chodníku
Dážď ustál nad ránom, Alpy som si len predstavoval, pretože ich zakryla hmla. Z nej sa neustále ozývali zvonce pasúcich sa kráv. Pôvodný plán na túru sa zmenil na menej nebezpečný, no aj tak stál za to. Atmoške hôr neskutočne pomáhala hmla a vyparujúca sa voda, perličkou bol zrazu kozorožec na chodníku.
Trochu si nás obzrel, my sme si ho trochu pofotili a každý šiel po svojom. Cieľom tohto dňa mala byť chata Tutzinger Hutte, kde sme dorazili pekne k obednému menu. Chata sa nachádzala pod veľkou stenou Benediktenwand, mohla mať tak 400 metrov, tak prečo si na ňu ešte nevybehnúť. Alpy sa síce neukázali, no výhľady z vrchu stáli za tie chvíle potenia.
Zážitok prišiel aj pri zostupe, keď sa mi na chodník postavil statný rohatý chlapík. S úctou som ho poprosil, či by sa neuhol a on sa uhol. Asi cítil, že s Králikom (priezvisko autora) sa neradno zahrávať ? Ranný zjazd z hôr k autám v neustálom daždi netrval dlho a mohol som sa tešiť na 8 hodinovú jazdu do Lihotky ?
Ešte raz ďakujem ľuďom z Fenix outdoor za tento zážitok, i Jurajovi z Outdoorfilmy.sk ...
