Tri roky robenia workshopov vo mne zanechalo množstvo spomienok. Na ľudí, miesta a chvíle na horách. Najväčšiu radosť mám z toho, že sme pár ľudom pomohli nájsť cestu.
Práve preto sme sa tento rok rozhodli, že tradičnú jarnú Malú Fatre pojmeme netradične – špeciálnym workshopom pre úplných začiatočníkov.
Najdôležitejšie je fotiť
Posledné workshopy nemáme akosi šťastie na výber termínov. Víkend pred workshopom je už tradične luxusné počasie a ja tuším, čo bude nasledovať. Zhoršenie počasia našťastie nebolo také dramatické, v piatok 15.5. neprší, no obloha je nevýrazná a plechové mračná sa pomaly prevaľujú nad hrebeňom. Proste ideálny čas na teoretickú prednášku, ktorá dostala oveľa viac priestoru, ako po iné roky.
Pre nováčikov je najdôležitejšie fotiť a je úplne jedno čo – konštatujeme s Jožom Sádeckým, ktorý ako inak – robí lektora, pri ceste na prvú foto výpravu. Hlavne neľutovať stratený čas, často aj zbytočné výšľapy, veď trpezlivosť musí byť raz odmenená. A keď sa jedná o fatranskú prírodu, alebo dokonca Rozsutce, ktoré majú niečo do seba z každej strany, tak to platí dvojnásobne.
Rozložení na lúke nad HZS v Štefanovej spoločne lúskame základy kompozície, práce so statívom a nastavenia fotoaparátu. Po dvoch hodinách, keď toho máme tak akurát dosť a len smutno hľadíme – raz na seba, raz na sivé mračná, sa všetko – ako šmahom čarovného prútika – zmení. Na malý, maličký moment sa mračná roztrhajú a hoci sme už na spiatočnej ceste, znova vyťahujeme foťáky a fotíme posledné cvaky. Ako rýchlo prišlo, tak aj odišlo, tí šikovnejší stihli spraviť možno dve fotky…
Prvý východ slnka a medvedí cesnak
Nezabudnite, zraz pri autách o 3:00, kričím ešte na ľudí, keď sa po pár pivách z domáceho pivovaru Vŕšky a skvelej pizze chystáme spať. Niektorí krútia nosom, veď sa jedná o ich prvý východ slnka v živote, takže nemajú predstavu, čo ich čaká. Narovinu – šliapať tri hodiny temným lesom a následne mrznúť na kopci – len kvôli fotke, nebude asi „to pravé orechové“ pre každého. Nenútime, len ukazujeme možnosti. Kto chce ide, kto nechce, zostane spať. Tvoj život, tvoja voľba.
Osnica /1 363 m n. m./ je pomerne nenápadná, teda aspoň v porovnaní s „fatranskými velikánmi“. Napriek tomu je to obľúbený fotospot, odkiaľ vidno všetko podstatné a aj teraz mierime práve sem. Podobne ako včera západ, ani dnešný východ nepriniesol nič mimoriadne – teda okrem pocitu krásnej súdržnosti s prírodou a slobody na horách. A to nie je rozhodne málo!
Cestou späť zbierame vo veľkom medvedí cesnak a po raňajkách a krátkom oddychu pokračujeme v programe workshopu. Ešte pred obedom stíhame niečo málo venovať úprave fotiek, procesu, ktorý je minimálne rovnako dôležitý ako dobré oko. A potom už hor sa na hrebeň.
Severák na Chlebe
Hore pohodlne lanovkou, čo sa všetkým náramne páči. Sme tu však skoro, od západu slnka nás delia štyri nekonečné hodiny. Časť z nás smeruje na Veľký Kriváň, niekto len tak poliháva v tráve a dospáva skoré vstávanie.
S ubúdajúcim svetlom sa všetci stretávame podľa plánu na Chlebe. Tá troška Demänovky, čo chalani vyťahujú ani omylom nestačí, aby zahriala všetkých a tak si obliekame všetko čo máme. Čapice, rukavice, hrubé bundy. Vietor je nemilosrdný, to už nie je o hľadaní kompozície, ale o hľadaní miesta, kde toľko nefučí. Hlavne dievčatá sú poriadne uzimené a keď je už aj tomu najväčšiemu optimistovi jasné, že zo západu nič nebude, otáčame sa na päte a ideme späť.
Adrenalín a svalovica
„Stretať ráno o 8.00 po 5 hod. túre tých, čo na ňu práve vyrážajú a potom v ten istý večer ísť na ďalšiu 5 hod. túru, keď sa ostatní z nej vracajú je fakt … adrenalín :o) – vyznáva sa jeden z účastníkov.
A čo ste čakali? Hory nie sú pre padavky, to ste na zlej adrese! Na workshopoch ponúkame surový zážitok, veľmi podobný skutočným horským dobrodružstvám. Niekomu sa môže zdať víkend s dvoma východmi a západmi slnka až priveľmi intenzívny, niekomu sa naopak môže máliť. Záleží od uhla pohľadu.
Potvrdilo sa to aj nasledujúce ráno, na východ slnka, na Jožove obľúbené miesto nad Zázrivou, vyrážame jedným autom. Takej malej hŕstke ľudí sa chcelo vstávať! Možno je to únavou, možno jemným mrholením. Po východe, ktorý nakoniec skončil skôr ako začal, smerujeme ešte do Jánošikových dier – fotenie vody má svoje špecifiká, ktoré sa najlepšie učia práve v šere tiesňavy.
Tak a ďalší workshop je za nami. Noví ľudia priniesli nový vietor, nové potreby a názory, ktoré ma prinútili sa zamyslieť. Ak workshop pomohol a nasmeroval čo len jedného z nich, tak to všetko malo zmysel.
Ak sa chceš zaradiť medzi nich, sleduj aktuálnu ponuku, tešíme sa aj na teba – najbližšie v septembri v Dolomitoch a v októbri v Pieninách.
