“2.8. si napíš do kalendára, fotenie v Tatroch, idem s Tomášom, si vítaný…” jednoduchá a zrozumiteľná správa na facebooku a ako dokáže potešiť…:) So Stanleym sme sa raz stretli pri rannom fotení na Osnici v Malej Fatre a odvtedy keď niekam vyráža, nezabudne napísať.
Takže Tatry, je jedno kde, je voľný víkend, polovička v práci, ideálny stav na to sa niekam z mesta odpratať. Plány sa neustále menia, až sa nakoniec utrasú… Počet účastníkov 3, Belianske Tatry, Kopské sedlo, poprípade výstup na Jahňací štít, všetko bude závisieť od počasia a hlavne nášho stavu.
Ráno zvoní telefón kde mi Stanley oznamuje, že budú meškať, keďže Tomáš zmeškal vlak a z Blavy teda musí autom. No nič, to sú malé veci, ale akoby to predznamenalo, v akom duchu sa bude niesť naša cesta do Tatranskej Javoriny. Takže sa naloďujem v PB s menším oneskorením a pokračujeme smer Strečno. Tam sa naša cesta končí, cestári sa skrátka rozhodli, že v sobotu ráno je ten správny čas na dve hodiny odstaviť hlavný ťah na východ a začať orezávať stromy pri ceste. Nie, nedá sa to robiť v noci, poprípade to nejde uzavrieť za Žilinou aby ste pod Strečno vôbec nedorazili, treba tam všetkých nechať prísť nech tam trčia dve hodiny. Takže cez Terchovú. Alebo? Ahááá, tam je to tiež uzavreté kvôli folklórnemu festivalu. Nechápeme. Takže sa vraciame, smer Čadca a Zakopane, so zastávkou v Žiline v Alpha sporte kde chlapci dokupujú karimatky a ja vložky do topánok…:D
Cestou sa bavíme s GoPro kamerkou, užívame si cestu dedinami za tónov Kelly Family (Depeche chlapcom moc nevoňal…:D) a tešíme sa na výstup.
V Tatranskej Javorine si chceme dať neskorý obed, ale keďže nieje kde, musíme sa spoľahnúť na naše zásoby a pomaly začíname ukrajovať prvé metre Javorovej doliny. Cesta je príjemná, mierne stúpanie, ani teplo ani zima, všade plno kvetov a minimum ľudí, skrátka si to užívame.
V Kopskom sedle sme zhruba za dve hodiny a hneď prezliekame mokré veci, keďže dosť fúka. V spoločnosti kamzíkov rozmýšľame či pokračovať na Jahňací, alebo ostaneme v sedle. Po zvážení časových a iných okolností nám druhá možnosť príde rozumnejšia, takže len nájdeme vhodné miesto na prespanie a zakotvíme. Fotíme kamzíky a čakáme na západ slnka.
Západ sa bohužiaľ nekoná. Teda koná, ale nie taký, aký sme si predstavovali. Slnko zapadne do mrakov ešte skôr, ako stihne príjemným mäkkým svetlom nasvietiť krajinu a okolité štíty. Nevadí, skúsime nočné a potom nám ešte ostáva ráno. A aj keby to nevyšlo, to ticho a kľud, ktoré nás obklopuje nám bohato stačí. Fotky sú len taký bonus.
Vychádza mesiac a my s kľudom môžeme vypnúť čelovky. Je deň po splne takže svieti ako divý. Je zaujímavé vidieť Tatry nasvietené iba mesačným svetlom. K tomu prifukuje zvláštnu oblačnosť, ktorá v kombinácii s hviezdami vytvára na oblohe zaujímavé tvary a obrazce.
Nafotení do sýtosti, príjemne unavení zaliezame do spacákov a dúfame, že oblačnosť a ranné svitanie spravia svoje. Zisťujem že môj spacák je vhodný už len na prikytie sa niekde na chate, ale nie na bivak pod holým nebom v Tatrách. Aj keď je leto. Obliekam všetko čo mám a môj teplotný komfort je tak niekde na hrane medzi zimou ešte nie zimou…:) Budem musieť doplniť výbavu.
Ráno je pekné. Nie také aké sme si priali, ale pekné. Nebo nad Beliankami je plné oblakov. Sem-tam svieti, sem-tam nie, takže striedavo fotíme a balíme. Nad Vysokými Tatrami si odfotím ´plech´ a nasvietené štíty, Stanleyho v akcii (Tomáš je stále niekde schovaný :), dve fotky na Mamiyu a hotovo. Zhaslo a bolo po ráne.
Čo dodať na záver? Výborná akcia, výborná partia, príjemne unavení ale v hlave oddýchnutí a tak to má byť. Teším sa nabudúce páni…:)
