Kirgizstan – 14 dní a 1000 km na bicykli

Všetko pripravené, bicykle v kartónoch prelepené páskou, brašny ako príručná batožina, v nich spacáky, stany, karimatky, náhradná sada oblečenia s doplnkami pre prípad zimy a dažďa. Pred nami 5000 vzdušných km a 12 hodín cesty, z toho 7,5 hodiny vo vzduchu. Náš cieľ – Kirgizstan /28.august – 14. september/.

Plán trasy, ktorú sme chceli prejsť na bicykli, bol jasný. Čakalo nás 14 dní jazdy v bicyklovom sedle, jeden rezervný pre prípad zlého počasia, okolo 1 000 km s celkovým prevýšením viac ako 14 000 metrov. Mali sme o trase a komunikáciách informácie, staré asi päť rokov, a aj keď sme mali predstavu, kadiaľ chceme ísť, nepoznali sme momentálny stav a prejazdnosť terénom.

Samozrejme, dôležitú úlohu zohralo počasie, ktoré nás nesklamalo a ako sme si ho naplánovali, také aj skutočne bolo – aby sme sa opálili, aby sme mali v horských sedlách zážitok so snehovými a slnečnými ránami, aby sme zažili nočný dážď či sneženie, všetko sa nám splnilo tak, ako keby sme mali dohodu s prírodou, čo nám má pripraviť.

Prvý kontakt s krajinou a potom vyrážame preč z civilizácie

O piatej ráno miestneho času, s časovým posunom štyri hodiny, vystupujeme na letisku v Biškeku. Pred letiskom nás podľa dohody čakala Jelena aj s dodávkou. So všetkými vecami nás odviezla z letiska do 40 km vzdialeného centra Biškeku k Norbertovej garáži, kde sme poskladali bicykle a pripravili sa na cestu. Vynikajúce a finančne nenáročné služby dohodnuté cez mail vopred: www.mybike.kg. Ešte sme zbehli do centra zoznámiť sa s miestnou menou (1 EUR=70 SOM) a vyrážame. Potraviny na najbližšie dni si už kupujeme po ceste.

Prvý deň bol najmenej zaujímavý, nakoľko sme sa potrebovali dostať preč z civilizácie do miest, kde to pre cyklistu začína byť zaujímavé. Prvý kontakt s dopravou naznačoval, že to bude veselé. Samé staré vozy dovážané z okolitých štátov. Cesta široká 10 metrov, v jej strede asi päť metrov široký pás strašne hrboľatého asfaltu a po krajoch 2,5 metrové pásy so zmesou prachu a makadamu. Pomalé stúpanie cez dedinky až do Sosnovky (1 201 mnm), čo bol plánovaný cieľ prvého dňa. Bivakovali sme na lúčke povyše Sosnovky.

Cez tunel Töö Ashuu /82 km, prevýšenie 2 210 m/

Slnečné lúče nám ráno nedopriali moc spánku, rýchlo prehriali lúčku, na ktorej sme spali. Pred nami bol deň plný nových zážitkov, cesta s prevýšením 2 210 metrov na dĺžke 48 km a na jej konci 2 600 metrov dlhý tunel Töö Ashuu v nadmorskej výške 3 210 metrov.

Stúpali sme pomaly kaňonom riečky Kara – Balta zo začiatku v tieni kopcov, neskôr v rastúcom úpeku. Cestou pribúdalo na krajnici áut s pokazenými motormi, zapečenými brzdami, či odtrhnutými kardanmi. Množstvo skrutiek z náprav, kúskov z rozsypaných ložísk, popraskaných brzdných kotúčov, ktoré spolu s plastovými fľaškami lemovali cestu, naznačovalo, že stúpanie nie je zaberák len pre cyklistov, ale aj pre autá.

Pri tuneli nastal problém. Vojenská stráž nás nechcela pustiť, nakoľko prejazd z dôvodu šírky tunela (6 m) a nedostatočnej ventilácie by pre nás bol nebezpečný. Ale napokon sa na nás usmialo šťastie. Služba zatvorila závoru pred tunelom, odstavila dopravu, lebo cez tunel hnali stáda zvierat. Ešte šťastie, že zvieratá majú prednosť pred autami a že aj cyklistov zaraďujú do tejto uprednostňovanej skupiny.

Za tunelom konečne zjazd. Popri ceste sa objavili prvé jurty pastierov, kde predávali kumys (kobylie mlieko), kurut (syrové guľôčky z kravského mlieka sušené na slnku), kaymak (hustá smotana, ktorú používali ako maslo) a ayran (niečo medzi kefírom a jogurtom). Chvíľu sme posedeli u Pamíry a degustovali tieto miestne gurmánske špeciality. Chutili skvele, aj keď ku kumysu si musí každý nájsť svoju cestu. Večer sme prišli do dedinky Cууcамыр, ktorá bola našim plánovaným cieľom dňa. Vyhľadali sme mäkučkú trávu pokosenú zúbkami oviec, postavili stany a zaliezli do spacákov.

Kaňonom riečky Kekemeren /100 km, prevýšenie 570 m/

Kus ľadu, ktorý sme mali ráno vo fľaškách namiesto vody, naznačoval, prečo sa nám zdala noc chladná. Aj keď sme zbehli do doliny, stále sme boli vo výške okolo 2 100 m.n.m. Našťastie už od skorého rána dobiedzali slnečné lúče cez plátennú strechu stanu a vzduch sa začal rýchlo prehrievať.

Čakal nás mierny 50 km dlhý zjazd kaňonom riečky Kekemeren. Z prvého mosta sa naskytol dych vyrážajúci pohľad na divokú horskú rieku s čistou modrou vodou. Každých sto metrov sme sa zastavovali a fotili. Zastavili sme sa v magazine občerstviť pivkom a samozrejme pokecať s chlapmi ako žijú. Celý život sa tu točí okolo zvierat. V lete na pastvinách a chystanie trávy na zimu, v zime, keď mrazy padajú na -40°C, sedia doma, kŕmia zvieratá. Príjem majú z predaja zvierat na mäso. Mlieko nemá kto od nich kupovať a tak minú len to, čo vládzu pojesť.

Kaňon končí pri dedine Aral, kde sa do rieky Kekemeren vlieva menšia riečka Džumgal a spolu pokračujú na svojej ceste do Kaspického mora. Tu začína druhý 8 km dlhý nádherný červený kaňon. Samozrejme, takú parádu sme si nenechali ujsť. Cieľ cesty bolo mestečko Čaek, noc v gostevom dome, konečne teplá sprcha, normálna večera a pohodlná posteľ.

K jazeru na konci sveta /72 km, prevýšenie 1 700 m/

Spať v gostinici má viacero výhod. Raňajky nám priniesla domáca, nemuseli sme nič baliť a tak sme čím skôr vyrazili. Bol 1. september, teda prvý školský deň. Ulice Čaeku plné úžasných detí a všetci pekne v školských rovnošatách a s kyticami v rukách. A boli na to patrične hrdí. Dievčatá kráčali s velikánskymi mašľami vo vlasoch, chlapci v typických kirgizských klobúčikoch. Po krátkej photo session vysadáme do sediel a vyrážame k jazeru Son Kol, čo v preklade znamená Na konci sveta.

Úvod širokého údolia po asfaltovej ceste bol úplne autoprázdny, užívali sme si pohodlnú a kľudnú jazdu s nádhernými pohľadmi na okolie až po odbočku do sedla Чильбель. Ako sme sa blížili ku kopcom, cesta sa začala ponárať do vymletého širokánskeho koryta a postupne sa pozdĺž potoka Чиль zaborila do doliny. Ocitli sme sa uprostred krásnej tichej prírody. Cesta sa v závere začala zalamovať do serpentín a dvíhať sa do perevalu Чильбель.

Zastavili sme u včelára kúpiť si trochu medu. Nakoniec sme spolu posedeli pri čaji a ochutnávali domáce dobroty, ako údená slaninka z barana, placky, kumys… 

Ako začala cesta stúpať, dávala nám stále viac a viac zabrať. Pribúdali úseky tlačenia. Vo výške 3 265 m ležalo vytúžené sedlo. Tu sme stretli miestneho pastiera a rybára s rodinou a prijali pozvanie na večerné posedenie ku nim domov. Čakal nás parádny, viac ako 12 km dlhý, zjazd po lúkach, plných pasúcich sa koní, k jazeru Son Kol vo výške 3 016 metrov.

K jurte sme dorazili so zotmením. So západom slnka sa začalo ochladzovať, tak sme rýchlo postavili stany a išli na návštevu. Aby bolo teplo, gazdiná vybehla s košíkom na lúku a nazbierala suché kravské lajná, ktorými vyhriala celú maringotku.

Muž žil celý rok pri jazere, v lete pásol, dojil a choval zvieratá, v zime lovil ryby. Zvieratá predával na mäso a ryby na sušenie. Žena sa starala o domácnosť a štyri deti. Takýmto spôsobom si zarobili 6.000 USD ročne, čo považovali za slušný zárobok.

Zaspávali sme v spacákoch vysoko v horách kúsok pod hviezdnou oblohu, kde okrem hviezd nebolo žiadneho iného svetielka. Vôkol nás tma a ticho, ktoré sem tam prerušil dupot koní, ktoré celé dni a noci behali po okolitých pláňach. Boli sme na konci sveta ďaleko od civilizácie.

Kráľovstvom pastierov a koní /77 km, prevýšenie 880 m/

Ráno vládol naokolo čulý ruch. Pastieri dojili kravy, kobyly a ovce, rybári pripravovali siete, honelníci zháňali stáda. Zvieratá mali prednosť. Raňajky boli až keď bol všetok statok zaopatrený. 

Život okolo jazera sa točil okolo zvierat a človek so zvieratami splynul v jeden ekosystém. Potravou je mlieko, mliečne výrobky, mäso a ryby. Ako palivo slúži zvierací trus. Trusom sa kúrilo, varilo sa na ňom a dokonca aj piekol chlieb. Problém nastal s čistou pitnou vodou. Do jazera vtekalo viacero prítokov, ale vody pretekali pastvinami. Síce ju domorodci pili a tvrdili, že je dobrá, európskym žalúdkom sa nemusí pozdávať.

Na severovýchodnej strane sme narazili na kemp s jurtami, ktorý spravovala agentúra pre cestovný ruch CBT, a ktorý slúžil na atraktívne ubytovanie pre turistov. Pochutnali sme si tu na pečenej rybe ráno ulovenej v jazere. Pomaly sme sa presúvali severným brehom, pozorovali zvieratá a sem tam prehodili pár slov s pastiermi, keď sme prechádzali okolo ich júrt. Po 55 km putovania po pobreží, opúšťame jazero pri rieke Cонгкёль.

Prstenec hôr sme preklenuli z mnohých fotografií známym perevalom Tepcкей Topпок (3 143 mnm) a potom šesť a pol kilometrovým zjazdom po 32 serpentínach opäť k rieke Cонгкёль.

Z lona prírody do mesta Naryn /80 km, prevýšenie 1 205 m/

V noci nám padlo pár kvapiek vody na stan, ale prebúdzame sa už do slnečného dňa. Už druhý deň sme nenarazili na prameň s vodou a stále sme boli odkázaní na vodu z riečky, ktorá vytekala z jazera. Ako ranná rozcvička – 10 kilometrový výšľap s prevýšením okolo 500 metrov až do sedla Джаан Булак (3 024 mnm). Názov na mapách nehľadajte, používajú ho len domáci, mapa ukazuje len kótu s výškou. Nasledoval zjazd k asfaltovej ceste, ktorá spájala Biškek s Narynom, a ktorá bola súčasne aj cestou do susednej Číny. Samozrejme, tomuto zodpovedala aj hustota premávky.

Pri ústí na hlavnú trasu pribúdalo komerčných júrt s predajom pastierskych výrobkov. Využili sme príležitosť na obed, posedeli pri čaji, kaymaku s chlebom, varením a kumysom. Na rušnejšom úseku cesty sme opäť vyvolávali vzrušenie, a tak sme pri rozhovore s domácimi opäť žasli, aké majú vedomosti o Československu, rozdelení, poznajú Poprad, Bratislavu a iné lokality. Neviem, kto by z nás vedel len tak povedať, kde sa nachádza Kyrgyzstan a ktoré je jeho hlavné mesto.

Až do mesta Naryn nás čakala cesta plná prachu, stavebných strojov a kľučkujúcich áut. Práve prebiehala rekonštrukcia. Nebolo inej možnosti, ak sme chceli pokračovať v našej trase, museli sme prekonať aj toto úskalie.

Návrat do pohoria Tian-Šan /70 km, prevýšenie 1 040 m/

Praženica, čerstvý chlieb, čaj, keksíky a džem boli dobrým základom začínajúceho sa dňa. Plán bol jasný – opustiť civilizáciu a na tri dni vypadnúť vysoko do lona hôr. 

V dedinkách boli ulice opäť plné školáčikov v školských rovnošatách. Boli sme pre nich rovnakou atrakciou ako oni pre nás. Škola nebola veľká, ale navštevovalo ju okolo 150 detí, a tak museli chodiť do školy na dve zmeny. Od tretieho ročníka sa učia ruský jazyk päť hodín týždenne a od piateho ročníka im pribudne aj angličtina. Tiež nás prekvapilo, že vedeli o Slovensku. Príjemne sme sa medzi nimi cítili, ale im začínalo popoludňajšie vyučovanie a nás čakal ešte kus cesty.

Asi po 40 kilometroch sme dorazili k sútoku riek Нарын a Кичи Нарын. Zlievanie sa oboch riek je úžasne fotogenické. Dofrčal gruzavik a z neho vystúpili dvaja chlapi. Prejavovali velikánsku radosť z toho, že nás vidia. Ale hneď nám bolo jasné, že vodič aj spolujazdec sa držali zásady, ktorú v týchto končinách sveta dodržiava strašne veľa vodičov: „šofér musí byť veselý a jazda musí byť razantná“. Neďaleký jurt-kemp na brehu riečky bol dobrý dôvod pre odpočinok a naplnenie žalúdkov. 

Pokračovali sme proti prúdu rieky kaňonom zarezávajúcim sa do údolia. Po bokoch skaly, ktoré si „močili nohy vo vode“ a vďaka ktorým sa zmenila cesta na húsenkovú dráhu. Zrazu nám zadunelo nad hlavou a spustil sa hustý dážď. Ale to už sme rýchlo zaliezli do stanov, navliekli sa do spacákov a nechali búrku, nech si sama šantí nad našimi hlavami.

Cez ľadovú vodu k horúcim prameňom /77 km, prevýšenie 1 040 m/

Len tak si ležať v spacáku, hľadieť do modrej oblohy a kochať sa krásou krúžiacich obrovských orlov nad hlavami. Počúvať hukot horskej riečky, ktorú sa svojim piskotom snažia prekričať svište v okolitých stráňach. Niet asi krajšieho rána. Búrka v noci prehrmela, mraky sa rozišli a prichádzal nový slnečný deň.

Po pár kilometroch sa kaňon začal otvárať a plynulo sme prešli do širokej doliny, kde boli pastviny, jurty, ale aj dedinka Орюк Там. Na okolitých kopcoch sa začali objavovať prvé biele plochy ľadovcov. Po 66 kilometroch stúpania pokračujeme po doline rieky Болгарт až k prítoku rieky Джилу Суу. Pomaly sa začalo stmievať. Cesta nemala konca, vzduch sa začal ochladzovať pod nulu. Ostávalo nám stoviek metrov do výšky 2 995 metrov k termálnemu pameňu „горячие источники“, keď nám skrížil cestu široký ľadový potok valiaci sa priamo z ľadovca. Nemalo zmysel sa zamýšľať nad tým, že už začína mrznúť, neostávalo nám nič iné, len sa vyzuť a naboso prebrodiť ľadovú vodu.

Pri horúcom prameni nám dobre padlo prijať prístrešok na prenocovanie. Zohriať sme sa mohli v horúcej vani z betónu a kamenia, v ktorej bola 53°C horúca voda vyrážajúca z dna vane a cez ktorú prebublávala síra. 

Pokračovanie príbehu nabudúce…