Nedeľa 5.7. bola tým dňom, kedy sme kopli do pedálov a vyrazili do Ázie. Znie to tak úžasne a vlastne to aj úžasné bolo. Na štarte nás odprevádzala rodina, kamaráti, ale aj cudzí ľudia, čo je pre nás veľká motivácia to v žiadnom prípade nevzdať. Prechádzame Slovenskom. Udivujú nás ľudia, ktorí nás na ceste spoznávajú… sami rozmýšľame, ako môže toľko ľudí zaujímať cesta troch bláznov na štamprlíkoch do Ázie. Po troch dňoch opúšťame našu vlasť a prechádzame k naším južným susedom.
Večer prichádzame k Balatonu, je tma. Tábor rozkladáme na malom trávnatom výbežku pri parkovisku asi 50 metrov od pláže. Závistlivé pohľady turistov z trojhviezdičkových hotelov, ktorí musia šliapať stovky metrov z ich klimatizovaných izieb na pláž, ignorujeme a na pokosenom anglickom trávniku degustujeme sardinky z konzervy. Rovné jednotvárne cesty Maďarska nás deprimujú ich dĺžkou a uspávaní ukrutnou rýchlosťou našich strojov pokračujeme do Srbska.
NAJLEPŠÍ ĽUDIA NA SVETE
Na Srbsko máme z minulého roka len dobré spomienky. Čo Srb, to motorkár. Takmer každé väčšie mesto má svoj motoklub a dom, kde vás s radosťou nechajú prespať. Prvú srbskú noc trávime u priateľov v Bačke Topole. Ráno navštevujeme ďalších priateľov v Kikinde, odkiaľ smerujeme do slovenských dedín Kovačica a Padina. 700 kilometrov od Slovenska počúvame plynulú slovenčinu… úžasné. Z Padiny smerujeme na Deliblatskú Pescaru, územie označované ako púšť, s hladinou podzemnej vody okolo 200 metrov pod povrchom. Rovná plocha s vyschnutou pôdou pokrytá suchou trávou a nízkymi krovinami, dlhé rovné cesty prechádzajúce cez dediny duchov, k tomu 39 stupňové teploty, nás ubíjajú.
Čo najskôr sa dostávame za Dunaj, kde sa krajina zmenila, len teploty ostávajú. Cesty sú značené až za križovatkou, alebo vôbec. V spojení s našimi chabými navigačnými schopnosťami sme nonstop stratení. Zázrakom sa dostávame k srbsko-bulharským hraniciam pri Bregove. Bregovo bol kedysi na severe hlavný hraničný priechod medzi Srbskom a Bulharskom. Dnes je to mesto bez ľudí so širokými cestami a opustenými domami.
BULHARSKO JE NAŠE PREKLIATIE
Prichádzame do mesta Vidin. Na cestách vládne anarchia. Semafory vám pustia autá z každej strany, preto ani na zelenej si nie ste istý, či môžete ísť. Hlavné cesty končia značkami zákaz vjazdu a jazda v protismere nie je problém. Za mestom Kozloduy sa začína trápenie. Zapaľovanie na jednej z Babiett to vzdáva a necháva nás stáť.
Kempujeme hneď za mestom. O desiatej večer nás budí polícia. Mixom ruštiny a bulharčiny nám vysvetľujú nebezpečenstvo od počernejších obyvateľov, ktoré nám hrozí, ak ostaneme kempovať vonku. Balíme veci a nasledujeme políciu na bezpečnejšie miesto. Privádzajú nás na policajnú stanicu. Za plotom pod kamerami rozkladáme opäť náš tábor a zaspávame.
Vysoké teploty nás sprevádzajú celým Bulharskom. Cesty potvrdili svoju povesť tankodromu s opravami v bulharskom štýle. Do 10 centimetrovej jamy sa naleje 20 centimetrov asfaltu a vznikne 10 centimetrový hrbol. Následkom sú rozbité ložiská v kolesách, polámané špice, zničené zrkadlá, defekty…
13 dní, 4 štáty, 1700 kilometrov za nami a naskytuje sa nám zaslúžený pohľad na more a Varnu. Radosť je veľká… o 4 dni nám ide trajekt do Gruzínska.
Iste, že hlavným cieľom cesty zo Slovenska do bulharskej Varny bolo nalodenie sa na trajekt, ktorý nás zaviezol do Ázie. Určite to však nie je len tranzit. Veď sme na ceste strávili takmer 2 týždne, počas ktorých si zvykáme a dostávame sa do (ne)rutinného kolobehu času stráveného na ceste. Dostávame deja vu z minulého roka, kedy sa striedajú opravy motora s opravami defektov a zastávkami na rozhýbanie strnulých nôh.
Ako to nakoniec s babettami a babettistami dopadlo, sa dozviete už čoskoro…
