Rok 2012 a v hlavách 17 ročných študentov vzniká bláznivá myšlienka. BUDEME CESTOVAŤ! …povedali sme si. Bola doba hromadného cestovania kade tade po svete a „predháňania sa“, kto to prejde na bizarnejšom, staršom či pomalšom stroji. Netrvalo dlho, v hlave máme plán na 500 kilometrov dlhú cestu a v garáži tri polorozpadnuté Babetty našich starých rodičov. S nulovými technickými znalosťami hodnými gymplákov sme sa vydali za naším cestovateľským snom… Začiatky boli ťažké, ale dali nám pocit, že to ide. Rok na to, nás naše verné tridsaťročné stroje dostali až do stovežovej Prahy a ani 1000 kilometrov im nerobilo väčšie problémy.
_1.JPG)
ROK 2014, ROK KEDY SME ZISTILI, ŽE EXISTUJE MOLDAVSKO
Podporení úspechom z predošlých ciest naberáme odvahu na prvú väčšiu „expedíciu“. 4000 kilometrov, 4 Babetty, najchudobnejšia krajina Európy a štyria blázni… taký bol plán. Nevieme, čo máme čakať, ale vyrážame na cestu a za sebou nechávame všetky tie pochybnosti tých, ktorí vedia, že sa to nepodarí skôr, ako to vyskúšajú. Prechádzame Slovenskom, Maďarskom, Srbskom, Rumunskom a Moldavskom. 34 dní bojujeme s teplom, rozbitými cestami, každodennými opravami… Poviete si, že o tom to je… Nie, nie je. Samozrejme toto všetko je súčasťou cestovania na niečom ako je Babetta. Avšak pocit, ktorý sa vás zmocní po tom čo celý deň idete, teda skôr šliapete, na Transfăgărășan (známy rumunský horský priechod, 2034 m.n.m.) alebo dorazíte na pobrežie Čierneho mora na stroji, ktorým naši dedovia jazdili maximálne do krčmy a späť, je tak úžasný, že prekoná všetky tie „problémy“, ktoré túto cestu sprevádzajú.
.JPG)
PRELOMÍ ROK 2015 HRANICE ÁZIE?
Na túto otázku odpovedať neviem ale sľubujem, že sa o to pokúsime a urobíme všetko preto aby bola naša interkontinentálna, verím, že už plnohodnotná expedícia, úspešná. Teraz vám skúsim priblížiť náš plán aj keď je pravdou, že pri cestovaní na Babette, sa úplne odlišuje od reality. Príčina je jednoduchá. Aj keď sme generácia digitálnej doby, GPS-ke sme povedali nie a do ruky, asi prvýkrát v živote, zobrali mapu. V realite to vyzerá tak, že máme naplánovanú presnú cestu a držíme sa od nej + – asi 30 kilometrov hore dolu. Gruzínsko, Arménsko, štáty ležiace medzi Čiernym morom a najväčším jazerom sveta, Kaspickým morom, nám už pol roka nedajú spávať. Začiatkom júla tohto roku by sme chceli vyraziť naprieč Slovenskom, Maďarskom, Srbskom, Bulharskom, Gruzínskom, Arménskom a Ukrajinou na cestu dlhú 5000 kilometrov za pomoci starých ale verných strojov.
.JPG)
CESTA JE CIEĽ
A my si ju nijako uľahčovať nebudeme. Takmer dva mesiace budeme Babetty trápiť na miestach ako je Deliblatska Peščara, jediná európska púšť ležiaca v Srbsku, či hory Kavkazu s nadmorskou výškou cesty viac ako 3000 metrov. Nejde tu len o tú ázijskú, gruzínsko-arménsku časť cesty, veď takmer mesiac strávime blúdením po Balkáme, kde je taktiež veľa veľa zaujímavých miest, ako sme zažili aj cestou do Moldavska.
.JPG)
BABETTY NA PLAVBE ČIERNYM MOROM
Ako sa do toho Gruzínska vlastne dostaneme? Zo severu obklopuje Gruzínsko Veľký Kavkaz, pre naše Babetty nepriechodný a z juhu rozsiahle Turecko, na ktorého prechod by sme potrebovali minimálne 2 týždne na viac, čo si veľmi dovoliť nemôžeme. Jediná možnosť je Čierne more. Po dvoch týždňoch cesty by sme mali prísť do prístavu vo Varne (Bulharsko), kde by sme sa mali nalodiť na ten správny trajekt smerujúci do gruzínskeho mesta Batumi. Tu sa začne naše poznávanie nepoznaného. 2000 kilometrov tými „najkvalitnejšími“ cestami, dlhými kopcami ale aj úžasnou prírodou. Cestu si užívame naplno. Výhodou cestovania na Babettách je fakt, že po ceste vám nič neunikne. Nezmocní sa vás strach z toho, že by ste pri niečom zaujímavom len tak prefrčali… ono sa to na Babette vlastne ani nedá. Od pobrežia vyrazíme juhovýchodne, smerom k arménskym hraniciam.
.JPG)
Po ceste navštívime veľa zaujímavých miest, ako je napríklad jaskynné mesto Vardzia a mnoho ďalších. Veríme, že po úspešnom prekročení hraníc sa vydáme ešte južnejšie do srdca Arménska. Padne aj výškový rekord a to konkrétne pri ceste k jazeru Kari Lake (3190 m n.m.) ležiacemu na úpätí najvyššej hory Arménska, Aragats (4090 m n.m.). Nevynecháme ani hlavné mesto Yerevan, odkiaľ budeme pokračovať k Sevanskému jazeru a ďalej na sever, cestou obklopenou ďalšími zaujímavými miestami, naspäť do Gruzínska. Cestu si nevyberáme podľa turisticky najnavštevovanejších miest aj keď niektoré sa určite oplatí vidieť. Máme radi odľahlé cesty, kde na prvý pohľad nie je nič zaujímavé, ale na druhú stranu stretávate jednoduchých ľudí, nepoznačených novou dobou aj keď Gruzínsko rozhodne nepatrí medzi tie najzaostalejšie krajiny. Popod Veľký Kavkaz sa nezastaviteľným tempom, ktoré prerušujú len neustále defekty z niekoľkonásobného preťaženia strojov, sa opäť presunieme k brehom Čierneho mora do prístavu v Poti.
.JPG)
VERNOSŤ AŽ DO KONCA
Babetty by sme nikdy neopustili a preto nás ani nenapadlo len tak si niekam prísť, odstaviť tam stroje a domov si odísť po svojich, len preto lebo je to jednoduchšie, lacnejšie, rýchlejšie… v Poti sa opäť nalodíme na trajekt, tentokrát do ukrajinského prístavu Illichivsk, kde začne náš dvojtýždňový návrat domov naprieč Ukrajinou a Slovenskom.
Úspech vám nikto nezaručí. Môže sa stať čokoľvek ale problémy sú na to aby sa riešili. Odhodlanie a sila je základ, ktorý nám rozhodne nechýba. Podpora ľudí nám dodáva úžasnú silu, preto verím, že budete snami počas celej cesty a za monitorom sa smiať na tom, ako sa nám môže každých desať kilometrov niečo pokaziť a ako sme mohli byť po týždni len v Maďarsku.
Viac info o prípravách chalanov na cestu ako aj aktuálne príbehy a foto z azíjského dobrodružstva môžete nájsť na ich facebooku…
