Dolomity po tretí raz. Ale čo vymyslieť, aby to nebolo stále to isté? A bude ešte vôbec záujem? Chmúrne myšlienky rozcupoval príval rezervácií hneď po zverejnení výletu a tak sa len zostávalo „modliť“ za dobré počasie. No keď dva dni pred odchodom narazím na fotku z Dolomitov s 10 cm snehu, viem, že to bude zasa čistý frístajl.
Dobrý plán je základ
Nie je nad to, keď si sám sebe pánom. A pri takýchto výletoch to platí dvojnásobne! Žiadne prispôsobovanie sa šoférovi z cestovky, lebo si povedal, že dnes sa chce vyspať. Jednoducho som požičal dodávku z požičovne, 100x refreshol všetky možné weby s predpoveďou počasia, či sa náhodou niečo nezmenilo a s faktom, že sa ani tento rok dažďu nevyhneme, vyrážame.
Prvú lokalitu vyberám úplne naslepo – podľa fotky z 500.px, zadávam trasu do navigácie a po 12 hodinách jazdy sme na mieste. V parku pri lanovke balíme všetko potrebné na noc na kopci a pohodlne, lanovečkou, smerujeme na 2518 metrov vysokú Secedu. Že prečo lanovkou? Lebo do štyroch hodín šliapania a takmer 1400 metrového prevýšenia sa po noci strávenej na sedadle auta nikto nehrnie.
Kempovanie v Alpách nie je síce úplne legál ale keby niečo, my nič, my fotografi. Zo Slovenska. Prvý rovnejší flek v závetrí berieme útokom a hoci sa snažíme tváriť nenápadne, v momente keď si rozložíme stany, prichádza ujo s logom strediska Val Gardena na bunde a prekvapene na nás pozerá. V hlave už hľadám výhovorku, keď sa na päte otáča a odchádza.
To už ale pomaly zapadá slnko a teda na celú príhodu zabúdam. Spomeniem si znova až v momente, keď v tme zbadáme približujúce sa majáky. „Ten debil na nás zavolal Carabinierov“ počujem za chrbtom. Čože? Hádam len nie a načo tie majáky? Paranoja funguje, takže dobrých 5 minút upierame oči k ceste, keď v tom auto zastaví a majáky zhasnú…
Vstávajte, vstávajte
Západ slnka pochovala brutálna hmla a tak po pár panákoch zaliezame do stanov. Nastavený budík ani nestačil zazvoniť a polovica z nás je na nohách. Jediný kto si ešte zvesela píli je Jožo Sádecký. Na sekundu zaváham, či ho zobudiť, alebo nechať spať, ale ako ho poznám, vyčítal by mi to poriadne dlho, takže najskôr trasiem stanom, kričím a nakoniec 10 sekúnd mykám Jožom – vstávaj, toto musíš vidieť! Po hmle ani stopy a nebo nad masívom Gruppo le Odle je plné hviezd.
Dlho sme sa ale neradovali, prišla hmla a bolo po zábave. Takže znova do stanov a vstávačka na východ slnka. Prvý budík o 5:00 pohľad zo “spálne” znamenal najprv veľké sklamanie, že z východu slnka, vďaka pretrvávajúcej hmle, nič nebude. No o hodinku neskôr nás táto čarovná hora nesklamala a ukázala sa aspoň na pár minút v plnej kráse. Podmienky sa striedali každú chvíľku, potom sa “opona” zatiahla …
Prvá noc za nami, na ďalšiu časť výletu sa presúvame do Cortiny. Keby to ale bolo také ľahké. Cyklistické preteky a uzavretá cesta vo Val Gardene znamenali 100 kilometrovú obchádzku a značné zdržanie. Medzičasom pre istotu začína mrholiť a len čo dovaríme obed a vyberieme sa na Passo Falzarego, spúšťa sa poriadny lejak. Napriek tomu stúpame k Lago di Limedes, ktoré ale po suchom lete vyzerá ako väčší pľuvanec. No nič, otočka, ešte jeden márny pokus na Passo Giau, či to tam náhodou nebude lepšie /nebolo/ a návrat späť do Cortiny, s krátkou zástavkou na vyhliadke.
Keď sa darí, tak sa darí
Po úspešnej misií – kúp fľašku v nedeľu večer v krajine, kde sa v nedeľu jednoducho nepracuje, prichádzame do kempu. Zaparkujem, vytiahnem kľúč a……auto sa rozhodlo, že teraz je ten správny čas, aby súčasne začali blikať, diaľkové a výstražné svetlá. Predstavte si tú absurdnosť situácie – v kempe je tma ako v rohu, v odstavených karavanoch ľudia dovárajú večeru a okolo blikajúcej dodávky pobehuje 9 zúfalých ľudí, ktorých mechanické zručnosti sa prakticky blížia k nule. Keď to už trvá pár minút a spolukemperi nervózne pozerajú spoza zácloniek, čo za magori im rušia nočnú romantiku, dostávame skvelý nápad – odpojme baterku. Aha, dobre. A kde je baterka? …….nakoniec to našťastie dobre dopadlo, bajkeri z Košíc nám požičali kľúč, baterku sme našli a odpojili, auto prestalo blikať a my sme mohli tento „deň blbec“ spokojne spláchnuť pálenkou za 20 €.
Chata namiesto kempu
Ani posledný deň nezačal úplne ideálne. Nočná búrka nás odradila od výletu na východ slnka, ale neúspech si jednoducho nechceme pripustiť. Ešte večer sme sa dohodli, že ráno sa zbalíme a namiesto kvasenia v kempe, ktorý je v doline, vyrazíme vyššie do hôr – smer Tre Cime di Lavaredo. Teta v turistických informáciach nás od tohto výletu síce odrádza, ale nič nedbáme a ideme. A to bolo naše jediné šťastie. Už po ceste zisťujeme, že oblačnosť zostala v doline a hore je krásne – miestami dokonca slnečno.
Pomaly si cupkáme k chate Drei Zinnen Hutte, kde, čuduj sa svete, vyjde noc na 10 €, čo je o dosť menej ako na ktorejkoľvek slovenskej vysokohorskej chate a to sa bavíme o ubytovaní vo výške 2400 m n.m. Jediná drobnosť – musíte mať poistenie Alpenverein.
Zložení v podkroví čakáme na lepšie svetlo, ale so západom slnka prichádza aj dážď a poriadny vietor. Počasie, že by si doň psa nevyhnal, prečkávame zbalení a pripravení v malej kaplnke. Keď to chceme už vzdať, z ničoho nič prestáva pršať a my šprintujeme na lepší fotospot – kopec nad chatou. Vonku zostávame dlho po západe, fotíme hviezdy a do postelí sa nám vôbec nechce. Konečne nám Dolomity pripravili divadlo, na ktoré sme celý čas čakali, až pred polnocou sa všetci znova stretávame na izbe.
Dovi o rok
Ráno dávame ešte východ slnka a po raňajkách sa s Dolomitmi definitívne lúčime. Zažili sme naozaj krásne chvíle, ale aj vrtkavé počasie, proste bol to výlet, na ktorý sa len tak nezabúda. Všetko v duchu hesla – peknú fotku si musí človek zaslúžiť!
Ešte by som chcel poďakovať všetkým zúčastneným, bola to jedna z najlepších partií, aké som na foto akciách za tri roky zažil. Nikto nehundral – aj keď dôvodov by sa našlo, nikto nezaostával – keď sa vstávalo, tak sa vstávalo, keď sa pilo, tak sa pilo, proste všetci pôsobili ako súdržná partia. A to sa v dnešnej dobe cení…ďakujem.
Dovidenia Dolomity, uvidíme sa zasa o rok.