Matúš Lašan – nadšený turista, dokumentarista a fotograf, známy predovšetkým vďaka svojim časozberým videám. Miluje cestovanie a hlavne dobrodružstvo a najšťastnejším ho robí, ak sa s tým všetkým môžem naviac podeliť s ostatnými formou fotiek, videí alebo krátkych filmov. V roku 2016 sa spolu s parťákmi vydal na cestu hrdinov SNP. Viedla ho hlavne túžba, po ťažkom roku plne venovanom štúdiu, zažiť poriadne dobrodružstvo. Táto cesta ho zmenila natoľko, že v roku 2018 vyrazil na ešte väčšiu cestu – Ta Araroa – najdlhší trek naprieč Novým Zélandom. Ako vyzeral jeden z najnáročnejších aj najkrajších trekov na svete podľa Matúša, sa dozviete v exkluzívnom rozhovore…
Čau Matúš, dlho sme o tebe nepočuli, dôvod je jasný – bol si mimo Slovenska. Kde konkrétne?
Tých dôvodov je viac. Okrem toho, že som bol niekoľko mesiacov na Novom Zélande, na čo asi narážaš, som predtým prežil aj menšiu tvorivú krízu. Pri práci bolo času na fotenie čoraz menej a menej a aj typické krajinkárske fotenie ma postupom času trochu omrzelo. Vyústilo to až do niekoľko mesačnej pauzy, kedy som sa foťáku ani nechytil.
Až takto? Tvoje timelapse videá boli extrémne úspešné, nemal by si mať na krízu stredného veku ešte trochu času?
Bol som z toho trochu unavený ešte kým som pôsobil na Slovensku. Skĺzol som do naháňania sa čo najlepšími krajinkami, ale nejako mi ušlo, že neboli to pekné fotky a časozbery, kvôli ktorým som si fotoaparát zavesil na krk. Prísť o piatej ráno na Lapszanku, Dúbravu alebo iné zo známych miest a stretnúť sa tam s ďalšími desiatimi fotografmi ma omrzelo pomerne rýchlo. Rovnako sa niekam trieskať s 30-40 kilovým batohom na jednu noc nie je nič, čo by si človek dokázal dostatočne užiť. Som však rád, že som sa nad tým dokázal zamyslieť, vrátil som sa späť kde som začal a čo robím teraz ma náramne baví.
Čo vedie doktora, po 6.rokoch štúdia, len tak hodiť všetko za hlavu a vyraziť za dobrodružstvom? Až takýto silný vplyv na teba mala SNPčka?
Raz mi jeden primár povedal: “Ak chceš byť dobrý doktor, musíš zaspávať s tým, že myslíš na svojich pacientov a musíš vstávať s tým, že na nich zase myslíš.” Čo mám však robiť, keď mne hlava behá len po horách? Už keď som tvoril ku koncu štúdia timelapse SiS3 vravel som si, že to bude moje posledné dielo. Po štátniciach som však rovno vbehol na SNPčku a tiež som si vravel, že to bude posledné dobrodružstvo. No a po dvoch rokoch som sa ocitol na Novom Zélande, ale teraz si už nemienim klamať, určite to nebola posledná podobná vec, ktorú som urobil. Byť tam – premrznutý, niekde vonku v stane v divočine, so zásobami tak akurát po ďalší obchod. To ma baví a napĺňa. A nie žeby som svoju prácu nemal rád, ale to čo robím mimo nej je to, čo ma robí šťastným.
Priblíž nám čo ten Ta Araroa (ďalej len TA) trail vlastne je?
TA je pomerne mladý diaľkový trek naprieč oboma ostrovmi Nového Zélandu. Má približne 3000 km. Trail bol otvorený v roku 2011 a tak nie je zatiaľ tak známy ako americké diaľkové traily, no každým rokom naberá na popularite. V sezóne 2018/19 na ňom bolo približne 1200 thru-hikerov.
V poslednej dobe všetci chodia PCT, ty si sa vybral na opačnú stranu. Čo je za tým, prečo ťa zlákal práve TA?
Trochu si si odpovedal sám. Všetci chodia na PCT, a tak som chcel skúsiť niečo neopozerané. Určite sa raz pozriem aj na americké traily, ale chcel som začať niečím špeciálnym. O Novom Zélande som doteraz mnoho nevedel, maximálne som videl pár fotiek na instagrame. Vedel som, že by mal byť krásny, no inak to bola pre mňa veľká neznáma, a to ma na tom priťahovalo najviac.
Koľko ti nakoniec celý trek vlastne trval?
Prešiel som ho za 114 dní. Z toho na Severný ostrov pripadlo 62 dní a na Južný zvyšných 52. V porovnaní s ostatnými je to priemer. Stretol som pár ľudí, ktorí sa približovali 90 dňom a niektorí končili neskoro v zime po viac ako 200 dňoch.
Nezačínal si sám, ale TA si dokončil sám. Povedz nám niečo k tomuto.
Začínal som s dobrým kamarátom Palim Lášticom. Snažili sme sa dať dokopy pôvodný tím z SNPčky ale Marienka nemohla, tak sme ostali dvaja. Kto videl SNPčku, alebo počul niektorú z mojich prednášok, vie ako som na tom bol. Trpel som ako kôň od začiatku do konca. Tentokrát sa karta trochu obrátila a bol to hlavne Pali, ktorého od začiatku trápili zdravotné problémy. Najskôr nejaké preťažené šľachy, svaly a nakoniec ho dostala pravdepodobne únavová zlomenina. Napriek tomu podal skvelý výkon a prešiel so mnou celý Severný ostrov, takže nejakých 1688 km. Bohužiaľ kvôli bolestiam ďalej pokračovať nemohol.
Lepšie sa ti chodí samému, alebo v skupine?
Ťažká odpoveď. Po tom, čo Pali odišiel, som si samotu užíval. Obaja sme mali iný štýl a iný názor na to, ako a koľko by sme mali chodiť. Ja som chcel stále viac tlačiť a skúšať kam to až pôjde a Pali mal na druhej strane radšej pohodovejšie dni v pomalšom tempe. Pre oboch to bol kompromis. Na Južnom ostrove som sa do toho poriadne oprel a veľmi som si to užíval. Po istom čase sa okolo mňa vykryštalizovala skupina ľudí, s ktorými sme mali totožné tempo a väčšinou aj plány. Napriek tomu, že som sa po celý čas na Južnom ostrove považoval za sólo hikera, som ho takmer celý prešiel práve v tejto skupine. To, že ma to s nimi skutočne bavilo som si uvedomil až posledné dni, keď som bol sám a tak som ich pred cieľom počkal a prišli sme tam spoločne.
Aby som teda odpovedal aj na otázku: Ak nemáš niekoho, kto má rovnaký šťýl ako ty, je lepšie ísť sám.
Pozeral som packlist, ktorý si publikoval a zostal prekvapený, že si sa na tých 3000 km zbalil pod 13 kg. Ultralight vládne svetu, ale aj tak…
Z otázky mi nie je jasné, či si myslíš že je to veľa alebo málo. Ale aby som uviedol aj čitateľov do obrazu, je to veľa :) Dokladá to aj fakt, že polovica váhy môjho batohu bola tvorená fototechnikou, ktorú k životu na traily nepotrebuješ. Najextrémnejší batoh, ktorý sme videli mal základnú váhu 3,6 kila a ja by som sa doň nezbalil ani do práce na službu. Pri týchto extrémoch je to samozrejme aj o tom, koľko vlastného komfortu si ochotný obetovať.
Matúšov packlist si pozri aj tu -> PACKLIST
Link na packlist samozrejme pridám, ale zaujímalo by ma, čo by si už teraz prípadne spravil inak. Zobral si iný typ vybavenia, zobral si ho menej, viac?
Pravdepodobne myslíš hlavne outdoorové vybavenie. Musím povedať, že to som mal vymazlené takmer do detailu. Je len veľmi málo vecí, ktoré by sa dali vylepšiť.
V prvom rade by som už zo sebou nikdy nebral krátku (torzo) karimatku, ktorá je síce ľahká ale veľmi nepohodlná. Spánok je jedna z najdôležitejších vecí na treku a netreba tam príliš vymýšľať. S tým je spojený aj môj spacák, ktorý mal len ¾ zips a nohy som počas teplejších nocí nevedel dostatočne odvetrať.
Nepremokavé nohavice som vymenil za nepremokavú sukňu, ktorá sa oblieka a vyzlieka neporovnateľne rýchlejšie a perfektne vetrá.
Potom sú to už len menšie zmeny. Napríklad som sa vrátil k čisto fleecovej bunde namiesto hybridnej konštrukcie, ktorú som používal na TA alebo merinové spodky (long Johns – neviem ako sa to správne volá), som zmenil za klasické bežecké elasťáky.
O tomto by som celkovo vedel rozprávať celý deň. Som strašný “gear junkie”. Okrajovo k fotografickej výbave. Dron ani stabilizátor nabudúce nevezmem. Oboje sú príliš ťažké a boli mi viac na obtiaž ako k úžitku.
Keďže polovica váhy tvojho bataha tvorila fototechnika, znamená to, že sa ľudia môžu tešiť na ďalší “diaľkový” film z tvojej produkcie?
Dúfam, že áno. Postprodukčný tím je rovnaký, ako u SNPčky. Je nutné povedať, že pri nej uplietli z hovna bič a tak im dôverujem aj v tomto projekte. Bohužiaľ tiež majú svoje práce a povinnosti, a tak sa momentálne s prípravou trochu vlečieme, ale verím, že bude.
Ty už si vlastne rok doma, ako sa na TA pozeráš s odstupom času?
Bolo to to najlepšie, na čo som sa kedy dal. Nielen že samotný čas strávený tam bol úžasný, ale podstatne mi to zmenilo aj moje životné priority a celkový pohľad na to, čo chcem so svojím životom robiť.
Určite si zažil krásne momenty, ale aj také, na ktoré by si rád zabudol. Vieš si spomenúť na nejaké konkrétne situácie a podeliť sa o ne?
Samozrejme pár ich bolo. Na čo by som s radosťou zabudol, by bol zahnisaný palec v okolí Aucklandu, a ako som si z neho po večeroch v stane drénoval hnis. Nič, čo by som si v živote potreboval zopakovať.
Podobne ako na SNPčke ma neminula poriadna búrka. Tentokrát však po ruke nebola žiadna maringotka a tak mi teda dolámalo a potrhalo stan. Doteraz si to vyčítam. Celú noc som ho držal, aby sa tak nestalo a potom okolo šiestej rána, som na chvíľu zažmúril oko a bolo hotovo.
Niktoré brodenia riek som tiež prežil so smrťou v očiach, a všetko jedno mi nebolo ani v momente, keď som sa ocitol na pár metrov od obrovského starého býka, ktorý žil divoko v lesoch okolo Te Anau, pravdepodobne po tom čo ušiel z farmy.
Severný alebo južný ostrov?
Asi 90% ľudí by ti povedalo Južný, no ja vravím oba. Každý bol úplne iný. Severný ostrov bol pre mňa komplexným dobrodružstvom. Každý deň na mňa niekoľkokrát hodil niečo s čím som nepočítal. Južný bol skvelou turistikou.
Ok, beriem, že sa ti páčia oba ostrovy, ale keby si sa mal vrátiť len na jedno konkrétne miesto na Novom Zélande, ktoré by to bolo a prečo?
Riešil som možnosť presťahovať sa tam natrvalo alebo aspoň na pár rokov. Hneď mi ako prvé napadlo okolie Queenstown-u. Je to síce turisticky obľúbená oblasť ale oprávnene, je tam krásne.
Kiwiho si stretol?
Kiwiho nie. Väčšina ľudí čo ho videla, musela ísť na Stuart Island a keď som čítal, že tam na niektoré traily potrebuješ lano, tak ma prešla chuť. Nie na lezenie, ale keby si zapadol do blata, aby ťa mohli vytiahnuť…
Inak tam nič nežije. Z pôvodných druhov som videl Weku. Strašne otravný vták, ktorý ti ukradne všetko čo sa dá. Aj do stanu vlezie, ak nedáš pozor. Potom ešte papagája Kea.
Všetko ostatné je tam zavlečené. Videl som “divoké” prasa, ale ani som nevedel, že je divoké, lebo vyzeralo ako naše domáce. Kozy. Vysokú. Býky na úteku.
No a hlavne possuma, ktorý je najnenávidenejším tvorom v krajine. Privliekli ho z Austrálie, kde je chránený a strašne sa premnožil. Zabiť nejakého je prakticky národnou povinnosťou.
Film teda zrejme bude, spomínal si mi ale, že pripravuješ aj knižný prepis svojho denníka. Ako to s ním vyzerá a kedy sa naň môžeme prípadne tešiť?
Napriek tomu, že je práca na knihe v podstate hotová, je to stále v štádiu sna. Problémom je nájsť spôsob, ako ju vydať. Cesta cez vydavateľstvá mi nevyšla a tak momentálne hľadám iné spôsoby. Pravdepodobne skúsim crowdfunding a uvidíme, či o to bude dostatočný záujem na to, aby sa to oplatilo vytlačiť. Osobne dúfam, že sa to podarí. Nie som síce žiadny Zibura, ale dávať dokopy texty aj fotografie ma náramne bavilo, a ak by sa to chytilo, rád by som v tom pokračoval.
Aký je život a ľudia na Novom Zélande mimo TA? Spoznal si ich trocha? Myslím povahu, pohostinnosť, chuť pomôcť.
Všetci, s ktorými sme sa stretli boli mimoriadne milí. Hneď ma nakazili tým, že sa nám všetci zdravili. Je jedno či v Aucklande alebo v poslednej dedine pod lesom, každý na nás kývol a s úsmevom zakričal “hey!”. Ak niekam trebalo odstopovať, tak každý kto zastaviť nemohol alebo nechcel, aspoň kýval. Trochu som sa s tým trápil po návrate domov, keďže v týchto končinách to tak úplne nefunguje, ale už som si opäť navykol na naše štandardy.
Raz, keď nebolo miesta kde stanovať, nás s Palim jeden starší pán dokonca zobral k sebe do domu a to sme chceli len kus jeho trávnika v rohu pozemku.
Ale samozrejme, všade stretneš aj debilov a tak mi nebolo všetko jedno, keď napríklad na mol ožratý poľovník v noci začal tasiť okolo chaty pušku alebo keď podvečer v jednom zapadákove dvestokilový dvojmetrový Maor, tiež v inom stave, agresívne zisťoval, či by to bola vražda, keby niekoho pri znásilnení zaškrtil. Pohlavie prípadnej obete nešpecifikoval. Celkovo však prevyšovali pozitívne zážitky.
Viem, že si strávil pár nocí aj v kempoch a hosteloch a vždy sa ti ťažko odchádzalo z pohodlia miest, kde bol dostatok jedla a ďalších lákadiel…
Niekde tie zásoby nakúpiť treba. Popravde, vždy keď som prišiel do mesta, som si rád dal dobrý burger, pizzu, steak alebo všetko naraz. Ale neznášal som, keď som tam mal voľný deň. Obvykle som sa len celý deň prežieral a nespravil nič užitočné. Aj preto som si za celý čas vybral len štyri voľné dni, z toho na Južnom ostrove len jeden. Večer, prípadne pol dňa bolo pre mňa dostatok na to, nabažiť sa všetkých lákadiel a ísť ďalej.
A čo plány do budúcnosti? Vrátiš sa do nemocnice, alebo si to nasmeruješ rovno na ďalší diaľkový trek?
Na konci TA som cítil, že toho mám dosť. Bolo to skvelé, ale bol najvyšší čas sa vrátiť späť do reality, aj keď len na chvíľu. Na Zélande som totiž stretol ženu, ktorej dnes môžem vravieť partnerka (a čoskoro manželka). Obaja máme vášeň pre rovnaké veci, a tak mi bolo jasné, že je len otázkou času, kedy niečo vymyslíme. A vymysleli sme. V útrobách internetu sme narazili na niečo, čo sa volá Greater Patagonian trail (GPT). Nie je to oficiálny trail, len akýsi návrh chlapíka, ktorý sa tam rok čo rok vracia aby mohol spájať ďalšie cestičky v odľahlých častiach Čile. Hneď sa nám to zapáčilo keďže je to cesta, ktorou by sme sa chceli uberať – na čo najmenej vychodené chodníčky.
Druhým rozhodujúcim momentom bola práca. Rozhovor som začal citátom a skončím to rovnako, len z úst iného človeka: “Nemusí tě to bavit, ale nesmí tě to srát.” No a mňa to srať začalo, a tak je na čase opäť vyraziť na cesty. Minulý týždeň mi uplynula výpovedná lehota a koncom novembra už budeme sedieť v lietadle do Santiago de Chille odkiaľ vyrazíme po svojich na juh...
Takže nakoniec tvoja cesta skončila happyendom ako z hollywoodskych filmov, keď si na Novom Zélande našiel ženu svojich snov?
Hlavným happyendom pre mňa je, že už nemám pocit, že by som mal s tým, čo ma baví skončiť. Práve naopak, je to len začiatok a bez skvelej ženy by to samozrejme nešlo. Máme desiatky plánov a ja sa teším na to, až sa stanú skutočnosťou. Už nemám v hlave ten pocit, že teraz by som sa mal aspoň chvíľu správať “normálne”, kým ma opäť napadne nejaká blbosť. Ako sa poznám, ona by aj tak skôr či neskôr prišla…
