Prišiel som, videl som, letel som. S týmto heslom sa po svete poflakujem už celkom dlhý čas. Do tejto kategórie výčinov patria aj kombinované horolezecko-paraglidové podujatia aké som podnikol už v Antarktíde a v severoamerickej Arktíde, s plánom uskutočniť prvovýstup na panenskú horu, či vytýčiť novú cestu a zletieť dolu na každom kontinente sveta.
Po viacerých rokoch som cítil, že je čas na ďalší kontinent. Celú zimu som sa pripravoval v severkách Álp… Na túto výpravu, ktorej cieľom bolo vystúpiť na panenský vrchol Chumbu, a ktorej súčasťou boli zvučné české mená, sme mali vyraziť v máji, no nakoniec sme vyrazili až v októbri. Chalani vystúpili na vrchol s dobrou náladou a vrcholové počasie umožňovalo odlet….akurát ja som tam chýbal…
Na Slovensko som sa vrátil zbičovaný telesne i duševne. Prišiel som o kondičku, kopec peňazí, videl som stále houby kulový a doktori mi povedali, že mesiac a pol nesmiem vykazovať fyzickú námahu. Zbitý ako pes, v žalostne depresívnom stave letargie, bez možnosti adrenalínovej vzpruhy, v malomyseľnosti a pocitom zbytočnosti, s nechuťou vôbec žiť, neschopný zaspať som sa tým novembrom pretĺkol…vyrovnať sa s tým, že nielen expedícia v keli, ale možno celú zimu stratím kvôli rekonvalescencii, no poviem pravdu, nebol to med lízať.
Prišiel som o jedinečnú šancu pridať ďalší kopec jedným bodnutím komára, ktorý sa v Nepále nikdy predtým nevyskytoval. A čo viac, prišiel som o kopec krásnych a veselých dní v ťažkých podmienkach panenskej hory s výbornou partiou Čehúňov. Normálne som pri nich začal rozmýšľať nad tým, že možno nie som až taký introvert. Taká s nimi bola prdel… Bola to ťažká skúška a naozaj veľká porážka. Ale stál by život bez skúšok za žitie?
