Prof. PhDr. Svetozár Krno, CSc. patrí k priekopníkom slovenskej expedičnej a diaľkovej turistiky. Okrem dosiaľ u nás iba raz zopakovanej dvetisíc kilometrovej hrebeňovky Karpát absolvoval podobné podujatia v balkánskej, jadranskej, východoalpskej, pyrenejskej, apeninskej, islandskej, korzickej, zakarpatskej a krymskej horskej sústave.
Prečítajte si veľmi zaujímavý a inšpiratívny rozhovor s človekom, ktorý hľadá rovnováhu medzi prírodou a civilizáciou, expedičným turistom, milovníkom euroázijských hôr, spoločenským vedcom, vysokoškolským učiteľom, autorom jedenástich cestopisných kníh, občanom celej planéty, Stredoeurópanom a Slovákom, ktorého teší pestrosť našej vlasti, svetadielu a sveta.
Robil som už rozhovory s rôznymi významnými ľuďmi, ale z Vás mám, nadnesene povedané, určitý rešpekt. Asi žiadny zo žijúcich „dobrodruhov“ mi nehovorí tak z duše, ako práve texty Vašich kníh. Vysokoškolský pedagóg, politológ, cestovateľ a horal. Kto vlastne je – Svetozár Krno?
Nielen človek, ale aj iné tvory dostali do vienka od Matky prírody túžbu poznávať málo poznané a nepoznané. To, že tento dar si málo vážime, je už iný problém. Postmoderný človek zlenivel. Lenivosť sa stala rozšírenou drogou. Táto epidémia zasahuje stále viac ľudí z euroatlantickej civilizácie (a už nielen z nej) a tí žijú v ilúzii, že nie sú od lenivosti závislí. Aj v prírode sa najradšej vezú. Keď sa rozhodnú pre chôdzu, tak kráčajú iba po cestách alebo husto značených chodníkoch a podľa možnosti s platenými sprievodcami a nosičmi. Pohybujú sa iba doporučenými hlavnými smermi (teda aj tu sa dá použiť cudzie slovo mainstream).
Iný prístup považujú za nezodpovednosť, šialenstvo a extrémizmus. Ušli z pôvodnej prírody, o ktorej si vytvárajú obraz nie na základe osobného dotyku, ale pod vplyvom všeobecných rozšírených stereotypov. Hory ako každé iné neznáme prostredie si začali démonizovať. Zriekli sa slobodného fyzického a neskôr aj myšlienkového pohybu.
Prečo máme byť menej životaschopní ako naši predkovia, ktorí sa pohybovali bez máp, mobilov a GPS a ozbrojeného plateného sprievodu? Expedičnú turistiku považujem za návrat do prirodzeného stavu, v ktorom sme žili a rozvíjali sa tisícky rokov, teda nejde o nič mimoriadne. Vďačím jej za to, že mi pomáha spájať dva odlišné protichodné postupy. Bez silného emotívneho nadšenia sa nedá pripraviť a ani uskutočniť poriadna výprava. Na druhej strane každý krok v divočine ma núti, lebo sa chcem vrátiť domov, správať sa aj veľmi racionálne, držať sa pri zemi a nežiť vo virtuálnej realite. Hory, nie brožúrky, kázne z televíznych obrazoviek a školenia v hoteloch, ma naučili existenčnej samostatnosti a zodpovednosti a tým mi priniesli skutočnú slobodu.
V profesii politológa a kulturológa na jednej strane a expedičného turistu na druhej strane nevidím nič zásadne protikladné. Aj pri skúmaní spoločnosti sa treba pousmiať nad vnucovanými stereotypmi a hľadať vlastné riešene. Inak vnímajú krajinu a jej obyvateľov mediálne hviezdy v kaviarni, pri počítači a na workshopoch, kde sa stretávajú s rovnako zmýšľajúcimi, s ktorými si upevňujú svoje postoje, a inak tí, ktorí sa do nej vypravia po svojich a bez toho, že by im pripravila cestu, ubytovanie, stravu a program ľubovoľná inštitúcia. Kult pohodlia má nielen fyzický, ale aj duševný rozmer. V mnohom prispel k súčasným rastúcim mikro- a makrokonfliktom sveta, o ktorom rozhodujú ľudia odtrhnutí od prírody aj samotných ľudí a obkolesení seberovnými. Tak ako pri turistike, aj tak pri skúmaní spoločenských sa pohybujú dve základné pestré skupiny ľudí. Jedni sa nechajú viesť a potvrdzovať si rozšírenú pravdu, iní ju samostatne hľadajú.
Ako pomerne mladý ste sa začali venovať expedičnej a diaľkovej turistike. Čo Vás k tomu viedlo? Návyky z detstva, chuť uniknúť – alebo niečo celkom iné?
Okrem spomínanej túžby poznávať, mal som šťastie na blízke okolie, ktoré ma nesmierne motivovalo. Starý otec, Ivan Houdek, bol vášnivým turistom a veľa aj o horách písal. Dožil sa 98 rokov. Posledná kniha o Tatrách mu vyšla, keď slávil deväťdesiatku. Navštevoval som mimoriadne aktívne gymnázium Jura Hronca. Nežili sme iba matematikou a fyzikou, na ktoré bolo špecializované. V škole sa nedalo sedieť so založenými rukami. Pracovalo v nej mnoho krúžkov s pestrou orientáciou, medzi ktorými nechýbal turistický. Z mojej a susedných tried vyšli traja horolezci, ktorí sa dívali na svet zo sedemtisícoviek, špičkoví diaľkoplazci, ktorí sa pasovali so stovkami, a expediční turisti. Na vysokej škole som stretol ďalších vážnych záujemcov o hory. Prijal ma mimoriadne aktívny oddiel TJ Slávia Prírodovedec, bez ktorého by Karpatský oblúk ostali iba snom.
Vyrastali ste počas komunizmu, kedy bolo cestovanie veľmi obmedzené. Nezávidíte teraz mladým, že majú otvorené hranice a môžu pri troche chuti cestovať prakticky kamkoľvek?
Mladým nezávidím, ale prajem, aby súčasný stav využili. Teším sa, že žijem v štáte, z ktorého hocikedy môžem poletieť napr. do Nepálu. Mnohé vonkajšie neslobody padli, ale rastú vnútorné. Horšie ako drôty na hraniciach a vízová povinnosť pôsobia už spomínané vnútorne postojové stereotypy. A tie súčasníkom vôbec nezávidím. Dovolenkári sa boja samostatne cestovať do zaujímavých a lacných krajín, ktoré kaviarenská žurnalistika označí na nebezpečné. Radšej platia násobky cestovkám za tuctové a neraz nebezpečnejšie miesta. Proti klapkám na očiach sa ťažšie bojuje, lebo nie sú, na rozdiel od plotov, na prvý pohľad viditeľné.
V roku 2001 (teda dávno pred udalosťami na Ukrajine) Slovensko pod zahraničným tlakom zaviedlo Rusom krutú podobu víz (Maďari a Poliaci sa viacej bránili, urobili to až neskôr), ktorí na rozdiel od Kirgizov, ku ktorým sa dá bez problémov cestovať, odpovedali rovnako. Ceperi vo funkciách a ich bohatí mecenáši zastavili z vyhrievaných kancelárií rozvoj krásneho športu a životnej filozofie. Majú radšej lojálne ovečky ako tvorivé samostatné bytosti.
Sibír a Ďaleký východ, kde sme tvrdo makali už pätnásť rokov a získavali vzácne inde nenadobúdateľné skúsenosti (tie sa nedajú v Karpatoch, vygoogliť alebo kúpiť na školení na horskej chate, ku ktorej vedie asfaltka a výťah) zo skutočnej expedičnej turistiky, t. j. v športovom objaviteľskom pôsobení v necivilizovanej prírode (nie tej, o ktorej píšu nekorektne brožúrky niektorých neférovo súťažiacich cestoviek), ktoré sme nemali ako odovzdať najmladšej generácii. Toto pomohlo iba škodoradostným meštiačikom, ktorí vidia v horských nekomerčných športoch prapodivné veci (spomeňme si ako jeden denník cynicky komentoval prvé dve slovenské civilné obete terorizmu v základnom tábore pod Nanga Parbatom) a cestovným kanceláriám, ktoré mohli zrazu zdvihnúť ceny. Divé, čisté a ťažké hory sa nám akoby prepadli ako v krásnej rozprávke so zlým koncom. Od tých čias ruské pohoria navštevuje ročne menej Slovákov ako Alpy za starého režimu.
Dovolenkári v Himalájach a to bez ohľadu na to, v ktorej časti Európy sa narodili, svoj osud odovzdávajú jednej autorite (cestovnej kancelárii) a horským vodcom, bez ktorých nerobia ani krok. Slobodne sa rozhodli nechať sa viesť po uniformných bezalternatívnych trasách. Dobrovoľne si niekoľko krokov od ľavej aj pravej nohy vystavali nehmotný Berlínsky múr, ktorý pred znovuzjednotením Nemecka búrali občania odmietajúci mainstream a túžiaci po pestrejšom živote s mnohými alternatívami. Klienti putujúci po propagovaných veľhorských cestách v džípoch sa správajú presne naopak. Stávajú sa ideálnym terčom jednej oficiálnej a ľahko stráviteľnej pravdy.
Už to bude nejaký čas, kedy som videl Vašu prednášku na festivale Horomil Fest v Považskej Bystrici. Bola o Kirgizstane a Pamíre. Ako väčšina Vašich ciest teda smerovala na východ…
Ak by na Západe nescivilizovali prírodu, priťahovalo by ma to rovnako aj tam. Mám rád aj sever. Niektoré škandinávske pohoria odolávajú devastácii ako poslední Mohykáni. V mnohom mi pripomínajú Sibír. Žiaľ, aj na druhej strane sveta si pohodlný Homo sapiens civilizuje hory. Príkladom je Japonsko (možno s výnimkou ostrova Hokaidó) a niektoré územia Číny.
Vtedy na prednáške ste spomínali, že sa vás ľudia pýtajú, kde na cesty beriete peniaze. Stále platí, že sa jedná o lowcost podniky?
Ľudia sú od malička brutálne dvadsaťštyri hodín denne atakovaní masovými médiami a hlúpou, ale mimoriadne efektívnou reklamou, od ktorej sa stavajú závislými, hoci si to nechcú priznať. A preto kladú tieto otázky. Nejde o jednoduchý problém. Model našej pohodlnej spoločnosti by sa bez nadmerného konzumu rozpadol a iného sa bojíme ako rekreant, ktorého na vyhriatom pobreží síce lákajú morské vlny, ale zo strachu z prvotného dočasného chladu otáľa do mora skočiť. Preto si nevieme predstaviť, že možno cestovať do oblastí, v ktorých sa nedá nič kúpiť ani predať.
Na Sibíri sa dá túlať deň, týždeň aj mesiac bez toho, že by ste narazili na obchod, bankomat, hotel, fitnes, reštauráciu, ale aj cestu, most, železničnú koľaj, človeka alebo zvierací chodník. Rusi majú výraz bezdarožie, t. j. krajina bez ciest. Všetko tu závisí iba od Vás. Pripraveného čaká sloboda, pokoj a akási nirvána. Koho pravidlá civilizovanej spoločnosti naučili narcizmu, imidžizmu a pretvárke, ten by sa týmto horám mal vyhýbať ako čert svätenej vode. Nebudú to domorodci, medvede ani otravné komáre, ale jeho vypestované pohodlie, ktoré ho môže skántriť. Tu neplatia zákony showbiznisu, podľa ktorého sa dá balamutiť a ľahko a rýchlo niekam vyšplhať. Tu sa kráča po svojich.
Matka príroda sa správa ku nám rovnako – bez ohľadu na rasu, národnosť, svetonázor, veka, pohlavie a to sa mnohým šikuľkám nepáči. V civilizácii sa naučili podliezať latky a obchádzať pravidlá. Najhoršie, že sa tieto návyky prenášajú aj do známych hôr. Preto toľko rúbu, asfaltujú, betónujú a robia si z domorodých Himalájcov vláčiacich otrokov. Len, aby sa doma mohli pochvastať, ako sa bez námahy zase niekam ďaleko a vysoko dostali. Ale hory, v ktorých doposiaľ nefunguje tento ich svet, vykresľujú ako peklo. A raj si predstavujú ako ničnerobenie.
Vo svojich knihách často odsudzujete konzumný spôsob života a zaužívané stereotypy. Cítite sa byť tak trochu rebelom?
Necítim sa rebelom. Iba si myslím, že sa dá aj v technicky vyspelej spoločnosti žiť zaujímavejšie, tvorivejšie, ľudskejšie a lacnejšie v porovnaní s tým, čo sa nám vnucuje. V konzumných pretekoch prehráva 99 percent ľudí. A neviem, či tá vyhrávajúca stotina sa cíti spokojná. Pravdu má bhutánsky kráľ, keď navrhuje si viac ako hrubý národný dôchodok všímať hrubé domáce šťastie. Keď má človek hlavu na vlastnom krku, ľahšie ho nadobudne. Nemusí byť vedátorom, zle usporiadané vedomosti škodia viac ako nevedomosť. Stačí mať zdravý sedliacky rozum.
Ako na Vás pôsobí neustále odlesňovanie v slovenských horách, ťažba vs. uzávery NP, zákazy stanovania, alebo dokonca vstupu do niektorých oblastí, na niektoré tatranské vrcholy?
Turisti zo západnej Európy, ktorí navštívili našu vlasť, mi väčšinou opakovali jednu vetu: „Vaše lesy sú najväčším pokladom, aké sme videli.“
K tej druhej časti otázky zacitujem zo svojej pripravovanej novej knižky o Karpatskom oblúku: „Stav prírody veľa hovorí o kultúre národa. Ale koľko ľudí za tento prejav kultúry bojuje nekultúrne? Ani v ochrane prírody neplatí, že účel svätí prostriedky. Apriórna nedôvera ku každému turistovi zo strany ochranárov už narobila veľa zla. Zdvihnutý prst ešte nikde hory nezachránil. Úspech sa dosiahol iba tam, kde sa podarilo vyvolať v návštevníkovi pocit, že je sám jeden z ochranárov. Ten, kto sa nevie vžiť do myslenia iných, mal by si nájsť také zamestnanie, v ktorom sa minimálne stýka s ľuďmi.
Človek si prichádza do hôr odpočinúť od bežného života. Ďaleko od domova býva inak psychicky naladený, reaguje odlišne ako v tradičnom prostredí, kde sa v práci i mimo nej musí riadiť prísnymi ekonomickými a spoločenskými pravidlami. Z mesta odcestoval, aby zabudol na rozličné nariadenia a príkazy. A tu zrazu mu na chodníkoch v národných parkoch do očí bije jedna výstražná tabuľa za druhou. To nesmieš, to nesmieš, lebo zaplatíš toľko a toľko…
Iba byrokrat, odtrhnutý od života si myslí, že zákazmi, cenníkom pokút a inými mocensko-administratívnymi opatreniami postraší dovolenkárov a zachráni tak hory pre ďalšie generácie. O čo účinnejšie by boli vtipné kresby namiesto výkričníkov!
Kto si vypestoval lásku k horám, má právo položiť si otázku, či existujúce pravidlá naozaj zodpovedajú potrebám prírody a človeka. Súčasné ochranárske opatrenia mnohokrát postihujú skalných turistov, ktorí do prírody zasahujú minimálne. Skutočným devastátorom zväzujú ruky menej. Na koľkých lúkách, kde zakázali postaviť stan, sa beztrestne pasie dobytok alebo sa stavia nový hotel a bar? Na koľkých miestach, kde nie je dovolené opustiť značkovaný chodník, buldozéry rýpu do svahu novú cestu, čo vedie k stavenisku. V Slovenskom raji viacero tiesňav uzavreli, ale pritom časť miestneho obyvateľstva beztrestne vyrubuje stromy.
Obmedzovanie skalných turistov, ktorí sú najzraniteľnejšími a najdisciplinovanejšími, lebo súcitia s prírodou, pretrváva. Dochádza k porušovaniu základných ľudských práv, medzinárodných záväzkov a Ústavy Slovenskej republiky (článok 23), ktoré v demokratickom politickom systéme by mali byť nadradené zákonom a vyhláškam. Vytvorili sa dve nerovnoprávne kategórie ľudí – vodcovia, ktorí finančne prosperujú z monopolného postavenia (občan nemá právo sa rozhodnúť: ísť s nimi alebo slobodne sám) a ich klienti na jednej strane a skalní turisti na druhej strane. Prví môžu a druhí nesmú. Spoločnosť právne preferuje kšeft v národnom parku a pohodlných komerčných návštevníkov nad samostatnými nadšencami a podľa toho tak vyzerá.
Vo Vysokých Tatrách má návštevník dovolené vystúpiť bez draho plateného horského vodcu na desať štítov nad dvetisíc metrov, čo zvládne bez námahy počas siedmich túr. Medzi stovkami ďalších štítov sa nachádza veľa takých, ktoré nevyžadujú horolezeckú techniku ani mimoriadnu ochranu. Počas dvojtýždňovej dovolenky pobehá všetky dovolené chodníky. Ak sem o rok zavíta znovu, môže opakovať iba vlaňajšie túry.
Zákaz stanovania zabraňuje uskutočniť veľkolepú hrebeňovku Západných Tatier. Čo ostáva tým, ktorých lákajú náročné hrebene a skalnaté štíty? Utekajú na zahraničné výpravy. Je to strašne smutné, že až na nich môžu ukázať, čo vedia.
O prírodu sa bojuje z roka na rok tuhšie. Ale nemožno ju obohnať Čínskym múrom s bránou pre vyvolených. Veď každý, kto si ju ctí, mal by mať právo sa jej dotknúť. Iba meštiak si ukladá pekné veci do vitrín na ozdobu, pričom sa ich bojí pohladiť.“
Na ktorú cestu najradšej spomínate?
Na všetky rád a veľmi často spomínam. Každá mi priniesla radosť, estetické zážitky a poznanie. V detskom veku môj vývoj poznačil výstup na nízkotatranský Salatín a päťdňová hrebeňovka Nízkych Tatier, po maturite pochod Devín – Dukla, po vysokej škole Karpatský oblúk, Kaukaz – prvé skutočné veľhory, absolútna divočina na Sibíri, tigrie chodníky pri rieke Ussuri, vulkanická Kamčatka, ktorá akoby nepatrila do našej planéty, tolerantné tzv. moslimské Kirgizsko, pusté hory na Islande a napokon indické, čínske a nepálske Himaláje, v ktorých ma viac ako nadmorské výšky, priťahuje silná krajinná spiritualita a večne usmievaví ľudia. V realite som si potvrdil, že mediálnymi celebritami večne opakované tzv. európske hodnoty, ktoré si neosvojila ani väčšina Európanov, nie sú jediné tie správne…
Organizujete aj festival „Expedície“ – kde sa snažíte prezentovať vydarené podujatia z nenarušených alebo málo narušených oblastí, ktorým sa spravidla vyhýbajú masmédiá a cestovný ruch.
Aj 31 ročníkov festivalu, na ktorých sme prezentovali štyri stovky horských podujatí, ukázalo, že svet má veľa tvárí a že keď sa človek usiluje, uvidí aj tie krajšie a príjemnejšie.
Prechodili ste toho veľa, ale vedeli by ste si predstaviť žiť v inej krajine ako na Slovensku?
Doma je doma, ale domov človek najlepšie pozná a po čase si aj začne vážiť, keď pobehá iný svet. Porovnávanie je najlepšou metódou poznávania.
