Na Babette do Ázie – naša ceste pokračuje ďalej…
Varna nás po štyroch dňoch začína nudiť a s radosťou naberáme smer prístav, ležiaci v zátoke 28 km od mesta. V prístave máme byť o 11-tej. Dávame si hodinovú rezervu pre prípadné poruchy. Cestou stretáme motovýpravu Slovenky na 250-tke a dvoch Čechov na väčších strojoch, smerujúcu taktiež na Kavkaz.
BIROKRACIA NEMÁ HRANÍC
Po príchode do prístavu, nám Nikolaj, agent sprostredkúvajúci odbavenie lode, oznamuje, že nie je ešte všetko pripravené a máme prísť o druhej. Po hodinách čakania sme opäť v prístave, kde sa dostávame do nekonečného kolotoča vybavovačiek, papierovačiek a kontrol. Najskôr nám ofotia pasy a naše absolútne bezcenné, doma vypísané, viac falošné, ako pravé techničáky k Babettám. S hromadou papierov prechádzame aj s Babettami k druhej budove na colnú kontrolu. Policajt nám po otázkach, či prevážame nejaký alkohol, drogy, zbrane a akého sme vierovyznania dáva razítko. Berie nám pasy, jeden z nás ide sním a druhého posiela s papiermi do inej budovy, kde však ako neskôr zisťujeme, treba aj pasy ktoré nám dotyčný ešte nevrátil. Ja nasledujem policajta do rozbitej budovy. Pri vstupe odhadzuje do rohu zapálenú cigaretu a následne rozkopáva železné mreže. Pleseň na stenách, špina a poletujúce lastovičky po chodbách… ľutujem ľudí, ktorí tam pracujú. V kancelárii si opisuje naše pasy, no stále vypadávajúci počítač mu to rozhodne neuľahčuje. Po niekoľkých reštartoch počítača a 15-tich minútach dostávam naše pasy. Opäť ideme k Nikolajovi, kde konečne platíme za trajekt. Na záver nás posiela hľadať ďalšieho muža, ktorý by mal niekde vonku pobehovať s lístkami na trajekt. Čoskoro ho máme a víťazoslávne držíme v ruke malý papierik s rozmermi 3×2 centimetra, čo je naša vstupenka do Ázie.
MORE, VŠADE MORE
Večer loď konečne vypláva. 3 dni na vode využívame na opravu Láďovej prevodovky, nekonečným húpaním sa a pozeraním do nekonečna.
(NE)ÚSPEŠNÝ ŠTART
Ráno prichádzame do Batumi. Vysoké budovy mesta s horami v pozadí vyzerajú úchvatne. Po štyroch hodinách čakania v prístave a vysvetľovaní colníkom, že Babetta nie je v žiadnom prípade motorka, ale len bicykel s motorom, sa dostávame do mesta. V meste sa stretávame s partiou Slovákov, cestujúcich na staršom autíčku, po štátoch okolo aj mimo Čierneho mora.
Máme namierené do Chulo, no Láďova Babetta po pár metroch zastavuje. Veríme, že zase len jedna z bežných porúch a dávame sa do práce. Po dvoch hodinách neúspešných pokusov ju tlačíme mimo hlavnej cesty k moru. Do zotmenia sa vŕtame v motore, meníme a skúšame všetko možné, no nič sa nemení a motor ostáva hluchý. Večer si naťahujem hammack medzi dvomi okrasnými stromami pri chodníku a chalani zaspávajú na zemi. Okolo chodia až do rána stovky a stovky ľudí… niečo ako kempovať na Václaváku. Ráno vidím stáť pri Babettách aj dve väčšie motorky s tureckými ŠPZ-kami. Otočím hlavu a meter odo mňa spia, v dekách zabalení, dvaja tureckí motorkári. A teraz si predstavte troch Slovákov a dvoch Turkov kempujúcich na Václaváku. Po prvotnom šoku sa aj s Turkami púšťame do opravy Babetty. Ani po ďalších piatich hodinách sa však nič nemení a stroj je mŕtvy. Každému raz napadne, čo by sa stalo, keby sa niečo pokazí a my to nevieme opraviť. Zrazu sa to stane a vy tomu nemôžete uveriť, no to riziko tu stále je. Možno bola chyba v nás, možno niekde inde… skutočne neviem. Čas nás však tlačí a my sa bohužiaľ musíme rozhodnúť pokračovať vo dvojici, aj keď nám to je stále veľmi ľúto.
ANARCHIA NA CESTÁCH
Po prvých metroch v gruzínskej premávke neveríme čo sa tu deje… Autá idú na červenú, kamióny v protismere. Gruzínska láska k trúbeniu nepozná hranice… trúbi sa tu jednoducho na všetko a hlavne stále. Po čase si pomaly zvykáme, že prednosť má väčší so silnejším klaksónom, a že ťukance sú tu bežná vec, nad ktorou sa nikto ani nepozastavuje, čo okúsi neskôr aj Reno, keď mu vodič mikrobusu narobí zo svetla puzzle.
OCHOTA NEPOZNÁ HRANÍC
O ochote Gruzíncov, ako takých, sme už veľa počuli a netrvalo dlho, čo sme sa o tom aj presvedčili. Pri odchode z mesta sa mi roztrhla reťaz. Zastavil som na benzínke, no spojky sme mali založené hlboko v taške, pod hromadou ďalších vecí. Chcel som sa vyhnúť zdĺhavému vybaľovaniu a nabaľovaniu vecí na Babettu a tak som sa skúsil spýtať v pár metrov vzdialenom autoservise. Muž zamastený od motora auta, ktorý práve vybral, pozerá na reťaz a krúti hlavou. Spojku nemá, ale mám ísť sním do auta. Po chvíli si to upaľujeme stovkou po preplnených gruzínskych cestách a pred retardérmi akoby zatváral oči. Putujeme od jedného servisu k druhému, no nikde nič. Nakoniec zastavujeme pri cykloobchode, kde takú spojku majú, no stojí 0,5 lara, čo je asi 20 centov, avšak nikto z nás si peniaze nezobral. Po ceste naspäť na križovatke z ničoho nič prudko brzdíme, chlap vyskakuje z auta a doslova šprintom uteká cez rušnú križovatku k inému autu, kde od známeho pýta jednu laru. Opäť obchádzame polovicu mesta vracajúci sa pre 2 spojky na reťaz do spomínaného obchodu. Nestačím sa diviť. Ľudia sú rozhodne dôvodom, prečo do Gruzínska zavítať.
KDE BMW KONČÍ, BABETTA ZAČÍNA
Už popredu sme boli upozorňovaní na cestu z Chulo do Achalciche, kvôli strmým stúpaniam a extrémne zlej ceste, no nebrali sme to príliš vážne, až do chvíle, keď nám nemecký motorkársky pár na veľkých cestovných BMW-čkach vysvetľuje, ako tadiaľ išli minulý rok a museli sa po dvoch kilometroch vrátiť. To nás však ešte viac a viac nabudí na spomínanú cestu vyraziť. Aj keď pravda je taká, že v skutočnosti nemáme na výber, pretože cesta cez Tbilisi je o 400km dlhšia, čo si časovo dovoliť nemôžeme. Cesta do Chulo je jedna z najkrajších, akú som kedy šiel. Rovný asfalt a jedna zákruta za druhou. Vravíme si, že je to príliš krásne na to, aby to skončilo. No stalo sa. V Chulo cesta končí a nastupuje 50 kilometrový off-road so stúpaním do sedla vo výške 2025 m n.m. Po asfalte ani stopy. Hlboké jamy a veľké kamene tvoria prevažnú časť cesty. Domáci to veľmi neriešia a po ceste si to pália kľudne aj 50-tkou. Naša rýchlosť nepresahuje 10 km/h a aj napriek tomu z nás odpadá všetko to, čo nevyhnutne netreba k funkčnosti našich off-roadov. Cestou stretávame Artura, cyklistu z Argentíny, ktorý nikdy predtým nejazdil na bicykli, a tak jeden zobral a teraz je už 134 dní na ceste. Jeho cieľ je Mongolsko. Pri otázke prečo cestuje, odpovedá „potrebujem schudnúť“. Toto je skutočný cestovateľ.
Týchto 50 kilometrov bolo to najťažšie, čo sme kedy na Babette šli. Zvládli sme to! Radosť je veľká, ale musíme pokračovať.
ARMÉNSKO, KRAJINA SUCHA
Vždy som si predstavoval tieto dve krajiny, ako krajiny medzi dvomi pohoriami a dvomi morami, so zrážkami a vysokou vlhkosťou. Omyl je pravdou. Arménskom nás sprevádzajú teploty blížiace sa 40 stupňom a púštna krajina. Hore, dolu, hore, dolu… to je Arménsko. Krajina tu je skutočne krásna a zaujímavá. Cesty sú až neuveriteľne dobré. Sme milo prekvapení.
MÁME REKORD
Jedným z našich cieľov je arménske horské pleso Kari Lake, pod vrcholom Aragacu (4090 m.n.m.). 36 kilometrové stúpanie nám dáva zabrať. Riedky vzduch uberá Babettám aj tie posledné sily a vo výškach nad 2500 metrov ťaháme viac my ne, ako oni nás. Cesta je lemovaná príbytkami pastierov kráv a ich rodín. Obklopuje nás húf detí a Babettky sa na chvíľu stávajú atrakciou dňa, kedy si chce každý potočiť plynom, alebo aspoň zakrútiť šľapkou. Päť a pol hodinové stúpanie končí pri plese vo výške 3190 m.n.m. Odmenou nám je výhľad na zasnežený Ararat a prekrásnu prírodu.
Z PÚŠTE DO TATIER
Niektoré časti Arménska majú špecifickú vlastnosť zásadne meniť prostredie. Na jednej strane púšť so skalami a malými kríkmi, no prejdete 300 metrovým tunelom a ocitnete sa v tatranskom lese plnom borovíc a tečúcich potokov. Takéto rozdiely zažívame niekoľkokrát.
ŽIADNE DROGY
Prichádzame na arménsko-gruzínske hranice. Dlhá rada kamiónov neveští nič dobré. Predierame sa kupredu pomedzi ne až k policajtovi pri okienku, ktorý nás odbíja, lebo nemáme jeden nezmyselný papier, vydávaný úplne na začiatku. Čochvíľa máme aj potrebný papier a opäť stojíme pred hraničiarom. Pri otázke, či majú naše stroje nejaké papiere, odpovedám razantne „NO“ a sme pustení ku gruzínskej časti hraníc. Hraničiarom sa stále niečo nepozdáva a prikazujú nám zhodiť všetky veci a dokonca aj plasty z náhradného motora, čo je dosť babračka, ale hovoríme si „keď musia, tak musia“ a neprotestujeme. Policajt ma odvádza do miestnosti, zamyká a hovorí aby som si vytiahol všetko z vreciek… ťahám jednu sviečku za druhou, na to sa začne smiať a hovorí „OK, OK“. Potom privádzajú psa., ktorý pribehne ku mne, pričuchne k mesačným spoteným veciam a po dvoch sekundách prehliadka končí… doteraz toho psa ľutujem. Hodinu opäť nabaľujeme všetky veci na stroje a odchádzame.
TBILISI – TRHY S NAJNEPOTREBNEJŠÍMI VECAMI NA SVETE
Tbilisi nás po príchode prekvapuje čistotou a upravenosťou. Určite je to jedno z najzaujímavejších miest, kde som bol. Nachádzajú sa tu aj trhy, nami označené za trhy s najnepotrebnejšími vecami na svete. Nájdete tu takmer všetko od korkových štupľov, cez elektrosúčiastky až po injekčné striekačky vyrobené skôr, ako sme prišli na svet. Sme ohromení, čo všetko sa dá predávať. Sú to veci, ktoré sa u nás bežne vyhadzujú a tu ich za pár drobných posúvajú ďalej.
OCHOTA A PRIATEĽSKOSŤ
Od Tbilisi smerujeme opäť do Batumi. Cestou dostáva Reno svoj prvý defekt. Rozoberáme koleso, po chvíli sú u nás domáci a snažia sa akokoľvek pomôcť, keď vidia, že máme všetko pod kontrolou, si jeden z nich všimne mierne odstávajúceho plášťa od ráfiku, čo je zanedbateľná chybička. Na chvíľu niekam odbehne a naspäť pribehne aj s lepidlom na gumu. Po chvíli opäť odbehne a tento krát nesie sladkosti, 2 fľaše Coca Coly a melón. Všetko nám to podáva a odchádza preč. Vysvetlenie je jednoduché… to je proste Gruzínsko. Ľudia sú tu proste takí.
NOC NA PLÁŽI
Do Batumi prichádzame 32. deň našej cesty. V snahe ušetriť za ubytovanie sa rozhodujeme stráviť jednu noc na pláži pod holým nebom. Reno sa večer predsa rozhoduje postaviť si stan pre prípad búrky. Ja ostávam verný výhľadu na more a zaspávam pár metrov od vody. V noci prichádza búrka. Celý mokrý sa presúvam do prístrešku pre plavčíka, odkiaľ pozorujem blesky miznúce na vodnej hladine. Zažívam „noc snov“. Ale všetko toto k tomu patrí. Preto to je krásne. Preto to robíme. Deviateho nám odchádza trajekt na Ukrajinu… sme nedočkaví.
Ďakujeme všetkým, ktorí nám kedy pomohli a naďalej pomáhajú. Ste super.
Viac info o ceste nájdete na FB.
