Prilba

Vo svojich sedemnástich rokoch som beznádejne prepadla skialpinizmu. Áno, áno, sedemnásť som mala už dávnejšie, v čase, keď ešte o lyžiarskom viazaní s voľnou pätou, ani o nalepovacích tuleních pásoch na sklznicu žiaden našinec nechyroval. Šlapala som do kopcov v tvrdých lyžiarkach, lyže si priväzovala koženými remienkami o batoh a ich špičky zväzovala nad hlavou. Týčili sa nado mnou ako strecha a pri stúpaní do svahu ma hranami mlátili do hlavy. Do lýtok mi zas narážali pätky lyží a zanechávali tam krvavé modriny. Ale pohľady na šírošíre nedotknuté snehové polia pod skalnými zrázmi na pozadí atramentovo-modrej oblohy ma za tieto útrapy bohato odmeňovali. Zo zjazdu v neporušenom ľahkom prašane v strmých horských žľaboch sa stala závislosť. Posadnutosť. Láska na celý život.

„Ona lyžuje do kopca,“ smiali sa mi ľudia a klopkali si na čelo. Časom si klopkať prestali, ba prišiel deň, keď sa nad sebou zamysleli. A potom, už s vážnou tvárou, začali aj oni lyžovať do kopca. 

Do slovenského slovníka prenikol výraz „freeride“ a „freestyle“, trh zaplavili odľahčené, široké lyže na jazdu v hlbokom snehu, šlapacie viazania s voľnou pätou, ktorá sa dá nastaviť ako opätok na tri rôzne výšky podľa sklonu svahu, lyžiarky s pohyblivým kĺbom, nalepovacie syntetické pásy a palice s nastaviteľnou dĺžkou. Ľudia sa masovo preorientovali z pasívneho lyžovania na vlekoch na aktívne šlapanie do kopca, objavili čaro fučania, potenia sa a vypúšťania pary do mrazivého povetria, podľahli potešeniu z telesnej námahy.

Technické novinky som s očarením uvítala všetky, okrem prilby. Uznáte sami, driapať sa do kopca s hrncom na hlave nie je bohviečo. Vlasy sa pod ňou potia, je ťažká a nemotorná. A ja sa už neskromne radím k zdatným lyžiarom, zrážkam s tými pred sebou  sa viem vyhnúť a tí, čo sú za mnou, ma nedohonia. Tak načo mi je prilba?

Aj dnes si šlapem naľahko, na sebe mám iba nové vlnené tričko z merino vlny, ktoré vraj nesmrdí ani po týždni nosenia (no veď uvidíme), vetrovku a ľahké skialpové nohavice. Na hlave čelenku a slnečné okuliare. Veď idem len sem, do žľabu na Prednom Solisku. Zo Štrbského Plesa som tam za necelé dve hodinky, a to aj s čajom na chate. Nad chatou míňam oznam pripevnený na drevenej palici: Necikajte do snehu, varíme z neho čaj. Jááj, čo som to vypila?

Stúpam do kopca po chrbte Soliska cik-cak chodníčkom a v duchu ďakujem skialpinistom predo mnou, že mi zanechali takúto krásnu stopu. Je slnečný deň, trochu fúka a poriadne mrzne. Na tvrdom ľadovom podklade je nádherný iskrivý prašan, podmienky ideálne, och mamo, to bude zjazd! Skalnatú vežičku na vrchole Soliska obchádzam malým zostupom do Furkotskej doliny, aby som nemusela vyzúvať lyže a prácne sa štverať cez ostré kamene – a už som tu, v utešenom sedle nad strmým vysneženým žľabom. Oproti mne sa belie jeden z najobľúbenejších freestylových žľabov v Tatrách – z Patrie do Mlynickej doliny – tak ten si dám zajtra.

Vyzúvam lyže a kochám sa výhľadom na horské hrebene. Horolezci, ktorých sa po návrate z hôr pýtajú, prečo to robia, prečo tam lezú, prečo tak riskujú, odpovedajú: Lebo chcem mať pocit, že žijem. A ja im úplne rozumiem. Tu, vo výškach, po prekonaní určitej fyzickej námahy, máva človek najintenzívnejší pocit šťastia a radosti zo života. Aj ja cítim, že v tejto chvíli žijem na 1000 percent.

Zo žľabu naľavo sa práve ktosi spúšťa. Pozorujem, ako skáče v hlbokom snehu pri každom oblúku. Ten to teda vie! V snehu po pás si lyžovanie vyžaduje skutočne veľa síl. Treba doň skočiť celou silou a poriadne ho lyžami zatlačiť. Chce to výbušnosť, mrštnosť, energiu a hravosť. Tento lyžiar si to zjavne užíva. Za sebou zanecháva plynulú elegantnú vlnovku. Teším sa, ako mu ju pretnem tou svojou, krivoľakou. Ak sa pustím trochu viac doľava, namaľujeme spolu na svahu pekné X. Odlepujem pásy zo sklznice, zlepujem ich k sebe a ledabolo strkám do batoha. Zatláčam päty viazania do spodnej pevnej polohy na zjazd a  kladiem sklznicou na svah, pripravené na zacvaknutie lyžiarky. A dopúšťam sa absolútne hlúpej, amatérskej, školáckej chyby, za ktorú sa oboma rukami chytím za hlavu a zhrozene zjojknem: niééé! Pätu na jednej z lyží nevytiahnem naspäť nahor, ostane vo voľnej šlapacej polohe, čo znamená, že sa nevysunú brzdy – a lyža sa nekontrolovane pustí dolu svahom. Zúfalo pozerám, ako sa rúti presne na lyžiara podo mnou. V hrôze hystericky zarevem: „Pozor, lyža, pozóóór!!“ 

Lyžiar ma začuje, otočí sa smerom nahor a vidí, ako sa na neho rúti moja lyža. Nie, nemal by sa ju pokúšať zastaviť, mal by ísť úplne opačným smerom a vyhnúť sa jej, no on sa jej stavia priamo do cesty, strká jej do dráhy palice, lyža sa od palice odráža, sviští vzduchom a hranou ho zboku tresne rovno do hlavy. Lyžiar sa zapotáca, zamáva rukami a padá do snehu. Spadne, a už tam zostane. Nedvíha sa. Nehýbe. Je mŕtvy, prebleskne mi hlavou. Zabila som ho. Chytá ma panika, des, tras, lyžiarkou na pravej nohe skáčem do viazania na lyži, kdesi v racionálnej časti mozgu mi blikne, že si tú lyžiarku ešte musím zapnúť, že toto nesmiem podceniť, a už skáčem do prvého oblúku v strmom svahu, v hlbočiznom nafúkanom snehu, usilujem sa ustáť to s palicami, no svah je veľmi strmý, sneh pod lyžou nedrží, je to fuška, len nespadnúť, to by bol koniec, pichám palicami do hmoty, ktorá sa rozplýva ako oblak, ktorá mi neposkytuje žiadnu oporu, v stehne cítim pálčivú bolesť, ako sa snažím ustáť to za každú cenu. Podarí sa mi zvládnuť prvý oblúk, aj druhý, už chytám techniku, pomáha mi akási nadpozemská sila, naozaj si nepamätám, ako som to zvládla, v tomto teréne, v tomto snehu, iba s jednou lyžou, no odrazu som pri ňom, pri chudákovi, ktorému z hlavy tečie krv, ktorý tu leží v bezvedomí, a to mojou vinou, mojou katastrofálnou nezodpovednosťou.

„Hej,“ mykám ho za rameno, „hej!“ kričím plačlivo. Je v bezvedomí, neodpovedá, nehýbe sa. Vyťahujem mobil, volám horskú službu, je tu človek s rozbitou hlavou, v bezvedomí, krváca, ešte žije, potrebuje pomoc, rýchlo!

„Upokojte sa,“ ozve sa hlas. „Už sme na ceste, zatiaľ sa pokúste zastaviť krvácanie.“ Nádych, výdych, nádych, výdych. Čo mám v batohu? Nejaký obväz, šatku, hocičo? Nič, nemám v batohu nič, len mokré tulenie pásy. A hrebeň. Zrkadlo. Krém na opaľovanie. Labello. Vložky. Áno, vložky! Vyberám jednu s krídelkami, otáčam hlavu bezvládneho chlapíka a prikladám mu vložku na ranu. Poriadne to schytal, hlavu má rozťatú od obočia až po ucho. Vložka nesaje ako by mala, asi nie je vyrobená na mužské krvácanie. Musím mu tú hlavu obviazať, ale čím? Tričko! Merino, savá vlna. Chvatne vyzliekam vetrovku a preťahujem tričko cez hlavu. Iba v podprsenke sa mu snažím podoprieť hlavu kolenom, aby som mu ju mohla obviazať. Otvorí oči, zmätene na mňa pozerá, cez bledé pery precedí:

„Už som v nebi?“ „Nie, nie, do neba je ešte ďaleko,“ vydýchnem si uľahčene. Žije! Aj keď hneď opäť zamdlie. Vo vzduchu stáčam tričko oboma rukami, omotávam mu hlavu, vložku k rane poriadne pritlačím. Odtiahnem ho kúsok ďalej od červeného snehu, chvatne na seba navliekam vetrovku, mráz je ukrutný, zachádza hneď za nechty, trasie ma, zubami drkocem, aj jemu musí byť zima. Vsúkam sa pod neho, aby neležal celý na studenom, ležím teraz pod ním. Hrejem ho zospodu, on mňa zvrchu. Bože, kde sú tak dlho? 

Presne o rok. Štrngáme si s Marekom šálkami čaju, o ktorom už viem, že ho nevarili zo snehu za chatou. Dali sme si záväzok, že každý rok budeme tento deň spolu oslavovať jeho druhé narodeniny zjazdom zo žľabu na Prednom Solisku. Pred chatou si obúvame lyže – a obaja nasadzujeme prilby. Tú svoju, čiernu so strieborným bleskom, dostal odo mňa ešte kým bol v nemocnici. Ja som si kúpila striebornú s čiernym bleskom. Uškŕňame sa, keď si naraz zapíname prilby pod bradou, a potom, z akéhosi náhleho popudu, pristúpime k sebe a zrazíme sa prilbami ako mladé teliatka.

A vybuchneme smiechom, ktorému zrejme nikto okolo nás nerozumie.