Východné, Sextenské Dolomity – Dolomity di Sesto, boli a sú cieľom mnohých, nie len foto výletov. Turisti a fotografi veľmi dobre vedia prečo, veď nie nadarmo sa o Dolomitoch hovorí ako o najkrajšej horskej oblasti v Európe. A práve sem, sme sa počas babieho leta 2013 vybrali…
Petééér, čo keby sme spravili foto výlet do Dolomitov? Ja zabezpečím ľudí, ty zoberieš auto a budeš nám robiť sprievodcu. Čo ty na to? Dobre, súhlasil Peter Kračmer z CK OutdoorTour.sk, keď sme si prvý raz o tomto nápade skypovali.
Chudák, našťastie nevedel čo ho s nami čaká a tak slovo dalo slovo a ja som mohol spustiť začiatkom júla na webe prihlasovanie. Spokojne som to dal online, postol na facebook a išiel si von. Keď som sa po pár hodinách vrátil, neveril som vlastným očiam – všetkých 6 miest je obsadených. No paráda, vravím si, tak už len aby vyšlo počasie.
Prší a prší
U nás, v Dolomitoch, skoro v celej Európe. Prší aj celú noc z 18. na 19.9., prší aj v Bratislave, prší aj keď zastavíme na rakúskej benzínke na rannú kávu. Dobrá nálada nás však neopúšťa, možno je to aj kvôli ruskej vodke, ktorú vyťahujeme už za hranicami, možno je to vďaka pozitívnym vyhliadkam na všetkých portáloch predpovedajúcich počasie.
Ako bolo napísané, tak sa stalo. Cortina d‘Ampezzo nás privítala slnečným počasím a tak sa do stavania stanov nikomu nechce. Všetci sa už vidíme na okolitých kopcoch, najväčšia sranda prichádza keď Miki, náš sprievodca za CK OutdoorTour.sk, vyhlási, že nevie ako sa tie stany stavajú. Pohľad pripomínajúci obraz „teľaťa hľadiaceho na nové vráta“ sa z našich tvárí zračí ešte hodnú chvíľu.
Stany stoja, ideme fotiť
Ako prvú lokalitu sme si vybrali passo Falzarego, respektíve okolie kopca Averau. Kto čakal pri presune na foto štandy – niekoľko hodinové túry – podobné tým tatranským, ten bol milo, resp. nemilo prekvapený. Komercia a masívny príliv turistov tu majú za následok, že doslova pod každým kopcom je parkovisko a na každý kopec vedie lanovka. My však vyrážame opačným smerom a po piatich minútach chôdze už nevidíme ani autá a čo je najlepšie – ani žiadnych ľudí. Sme sami, rozkladáme foto výbavu a dobrodružstvo v Dolomitoch sa môže začať.
Každý z nás – ôsmich účastníkov – sa rozbehol na inú stranu, postupne sa zasa stretávame a znova rozdeľujeme. Keď začínajú lúče slnka slabnúť, stretávame sa takmer všetci na jednom mieste a vtipkujeme o tom, že by bola šupa, keby mesiac, ktorý je práve v splne, vyšiel presne medzi dvoma protiľahlými štítmi. O to väčšie je naše prekvapenie, keď sa tak naozaj deje a hoci sme už dávno chceli ísť späť do kempu, trávime tu ešte hodnú chvíľu…
Passo Falzerego, č.2
Ak vyjdete na hrebeň pozvoľna klesajúci k passo Falzerego, otvoria sa vám nádherné pohľady na najvyšší vrch Sextenských Dolomitov – Marmoladu /3343 m.n.m./. Nebyť Maja Krivošíka a jeho zvedavej duše, zrejme by sme sa o tom nikdy nedozvedeli.
Našťastie nám Majo v aute ukazuje čo sa mu podarilo odfotiť, keď to vidíme, je rozhodnuté – na východ slnka pôjdeme na „jeho“ miesto.
Východ slnka na horách je vždy zážitok, ale Marmolada je v lúčoch vychádzajúceho slnka naozaj čarovná. Sneh na jej vrchole doslova „horí“ v lúčoch ranného zora a verte mi, neužiť si tento okamih, napriek silnému vetru a teplote blížiacej sa k nule, by si mohol iba úplný diletant.
Keď sa dosýta nafotíme, pomaly zostupujeme na parkovisko k autu, kde sa práve začína ranný kolobeh. My však máme noc a tak si čakanie na lepšie svetlo krátime spánkom a následným výletom do Cortiny. Taliani sú „salámisti“ ale trojhodinová poobedňajšia siesta nás naozaj prekvapila :D
Ikona Dolomitov a večerná inverzia
Byť v Dolomitoch a nenavštíviť Tre Cime di Lavaredo by bol hriech. V kempe sa nám ležať nechcelo, radšej sme si na slnko počkali na kopcoch. Aj pod Tre Cime je veľké parkovisko, prístup autom je dokonca spoplatnený mýtnym, celé to má však jednu veľkú výhodu. Hlavnou turistickou atrakciou je ľahučký okruh okolo Tre Cime, spájajúci niekoľko chát. Ten si ale nechávame na inokedy a stúpame na protiľahlý kopec, kde sme úplne sami. Odmenou nám je okrem vytúženej samoty aj neskutočná večerná inverzia, ktorá, ako husté mlieko, zaliala dolinu pod nami. Hmla sa valila z jedného kopca na druhý a my sme sa nemohli dofotiť. Až úplná tma nás prinútila vrátiť sa naspäť k autu, kde už nás čakal nedočkavý zvyšok osádky.
Cinque Torri
Po najchladnejšej noci s teplotou okolo -4st Celzia sa zo spacákov do studeného rána veľmi nehrnieme. Vidina výletu do ďalšej známej lokality – Cinque Torri – nás však preberá spoľahlivejšie ako taxa za tretinkové pivo na tamojšej chate.
Oblasť”piatich veží” veží je lezeckým rajom a podobne ako celé Dolomity, je aj okolie tohto skvostu popretkávané zákopmi a opevneniami zo svetových vojen. Po krátkej exkurzií sa opäť vraciame do kempu a hneď po obede vyrážame smerom na Tre Cime. To čo sme včera nestihli doháňame dnes a spoločne sa vnárame do davu turistov. Je víkend a tak sa na niektorých miestach musíme pomocou gestikulácie a rúk doslova preštrikovať, ako kedysi Golonka medzi obrancami „zbornej“.
Máme kopu času a tak nútim chalanov, aby mi v pozadí s „troma zubmi“ povedali pár teplých slov na kameru. Nakoniec z toho vznikne celkom dobrá zábava, v ktorej sa našli hlavne Marek s Majom /tešte sa na video/…
Jožo Sádecký, známy aj ako lektor našich foto workshopov, stále rozpráva o krásnom výhľadovom kopci, z ktorého by sme mali Tre Cime ako na dlani. Viac nám netreba, berieme batohy a vyberáme sa kopec hľadať. Ideme úplne naslepo, možno už ani nedúfame, ale keď sa pred nami po dobrej pol hodine stúpania otvorí výhľad ako z rozprávky, prepukne nefalšovaná radosť.
.jpg)
Bola by škoda neurobiť si spoločnú fotku, načasovanie vo výskoku však nevieme dobre trafiť. V tom sa pri nás znenazdajky objavil chlapík v maskáčoch, z ktorého sa neskôr vykľul známy „snow artist“ Simon Beck.
Okrem toho, že robí nenormálne obrazce pomocou stupají do snehu, strávil s nami na „jožovej výhliadke“ celý večer a ešte nás aj odfotil. Zlatým klincom večera bolo pozorovať Joža, ako mu vysvetľuje nastavenie foťáku – samozrejme po slovensky a Simon mu odpovedá po anglicky. Ale hlavne, že sa dohodli a hlavne, že nám vyšla pekná fotka.
Keď sa zotmelo, zobrali sme medzi seba Simona, ktorý pri nás akosi pozabudol, že nemá čelovku a že cesta dole by mohla byť nebezpečná. Keď však chalani v doline uvideli malý kostolík, osvetlený svitom práve vychádzajúceho mesiaca, neodolali a znova rozložili „nádobičko“. Táto zastávka určite stála za tých pár rýchlejších témp do kopca, keď sme sa náhlili späť k autu.
Nedeľa a cesta domov
Nedeľa sa začala opäť skoro ráno. Tento raz sme vyrazili na východ slnka nad Cinque Torri a za našu neúnavnosť sme boli odmenení strhujúcim divadlom, ktoré sa odohralo priamo nad našimi hlavami.
Obloha posiata dramatickými oblakmi, ktorých farby prechádzali zo žltej, cez oranžovú, ružovú až po červenú a fialovú bola dôstojnou rozlúčkou s Dolomitmi a nám nezostalo povedať nič iné, iba ďakujem!
Ak budeš niekedy rozmýšľať či sa do Dolomitov oplatí vyraziť – či už fotiť, na turistiku alebo na bajk, nech sú ti naše absolútne odporúčania dobrou referenciou. Sú to nádherné hory, kde si na svoje príde naozaj každý, bez rozdielu či hľadá komfort alebo dobrodružstvo – lebo Dolomity a vôbec výlety do hôr sú iba také, ako si ich urobíš sám / sama!
No a ak náhodou nemáš ísť s kým, pozri si ponuku zájazdov CK OutdoorTour.sk alebo sleduj náš web – lebo na jeseň 2014 zájazd do Dolomitov určite zopakujeme!
viac fotiek si môžete pozrieť aj na weboch jednotlivých účastníkov: Jozef Sádecký, Marián Krivošík, Martin Šinko
