Prišiel som, videl som, zvíťazil som…známy to citát Júlia Cézara, chlapa jedného plešatého, čo dobyl svet. Počas vysokej školy, čítajúc jeho Zápisky o vojne Galskej, mi jeho slová zarezonovali a fascinovala ma rozhodnosť, odvaha a cieľavedomosť tohto vojvodcu. Ku svojmu cieľu, ktorý si jasne definoval, stúpal desiatky rokov, cez mnohé nezdary a omyly.
Túžba po dobrodružstve, po horách a lietaní v spojení s bivakovaním zrodila nápad prelietať najkrajšie veľhory sveta. Karpaty, Alpy, Kaukaz, Dračie hory, Altaj, Nepál a jeho Himaláje, to som už za tie roky absolvoval. Prišiel som, videl som, letel som, zavše aj vyhral, niekedy preteky, inokedy vytvoril lokálny vzdialenostný rekord. No omyl ma zviedol z cesty.
Sloboda, nezávislosť, neistota a dobrodružstvo
Myšlienka sólo bivakového lietania po veľhorách sveta, objavovania, prekonávaní samého seba, miestnych rekordov a strachu z neznáma však vo mne zostala. Oslobodený z pút som sa jej znova chytil…
Po dvoch nociach vo verejnej doprave už tretie ráno krútim stupáky na predhorí, v okolí Biru, ktorý je známy ako paraglidingová Mekka. Po približne týždni, ktorý som strávil ľahšími letmi po predhorí, snahe pochopiť miestnym špecifikám a veľkým horám, som vyrazil na bivak.
Sloboda, nezávislosť, neistota a dobrodružstvo, objavovanie neskúšaného. Hodiť všetko podstatné na chrbát a nepodstatné za hlavu a vyraziť v ústrety celým pohoriam. Nevieš kde doletíš a či vôbec.
Svorka šakalov aj ručiaci tiger
Noci v mraze v zaprdenom spacáku, šľapanie v horúčavách nasledované letom opäť v mraze. Jedlo zo sáčku dva krát za deň, voda z roztopeného snehu. Nabíjanie solármi, hľadanie pristátia, svorka šakalov obchádzajúca tvoj stan, ručiaci tiger spoza bambusového kriaku, alebo jednoduchý problém, vyletíš z mapy, ktorú si stiahol, pretože si letel ďalej ako si sníval. Každodenne si hodený doprostred situácie, ktorú nie vždy čakáš. A výsledok? Vidíš hory ako nikto iný. Niekedy preletíš aj celé pohoria, ale zato vždy pochudneš niekoľko kíl. Zažiješ šťastie, akému na svete niet páru, je podfarbené úsilím a strachom. Nie je to len lietanie, ale hľadanie cesty, pochopenie prostrediu a spojenie s prírodou.
Prvý deň akcie preletím okolo 110km do údolia Solang, po ceste dosahujem pre mňa zatiaľ rekordnú výšku 5900. Klepem kosu, a lietam spolu so supmi popri šesťtisícovom vrchole Deo Tibba. Pristávam na kopci zvanom Shaggy dog, super bivakovacom fleku v 3500m. Rozkladám stan, kecám s ďalšími pilotmi čo tu prileteli, sedíme pri ohníku. Nádherný večer a ešte krajšia noc!
Ľadovo-snehové kráľovstvo
Ráno druhého dňa je top počasie, pôjde to vysoko! Po krátkej prechádzke na štart zovriem vodu do termaforu a ten schovám pod bundu. Finta na treskúci mráz. Okamžite po štarte sa držím nad 5000m a letím v ústrety neznámemu, ľadovo-snehovém kráľovstvu. Sám. Vidím hory tak ako nikto iný a postupne stúpam vyššie a vyššie. Treskúci mráz, na pocitovej hodnote -30 (reálna teplota mínus 50kmh vietor) vo výške 6245m je lahoda. Hreje termafor a fantastická eufória. Zasekané údolia, snehové vrcholy, všetko v tichu a samote sledujem z môjho vreckového lietadla. Po takmer 90km pristávam na hrebeni v 3500m. Rozbijem tábor a kochám sa okolím. Čo iné môžem robiť?
Po mrazivej noci stretám ráno neďaleko môjho stanu medveďa. O desiatej sa vrhám do nekonečného oceánu nebies. Dnes ma čakajú nižšie kopce, ale zato technicky náročnejší prelet hrebeňa vo výške 4000m zo severnej na južnú stranu. A keďže pri lietaní sa všetko točí okolo slnka, je jasné, že zadarmo to nebude. Po hodine sa to podarí a ja letím po Dharmashalskom hrebeni, a pod sebou v hĺbke 3,5km mám sídlo dalajlámu. Fantastické! Po 150km pristávam v Bire, kde si dám deň oddych. V termálnych prameňoch v lese, si vyhrejem koštiale.
Obletel som hory trasou dlhou asi 300km a vrátil sa nazad, pecka nie?
Piaty deň letím ďalej, pokračujem smerom na východ, keďže počasie na veľké hory skončilo, motám sa vo výškach ledva 3500m ponad lesy a alpínske lúky. Niekedy aj hlboko pod úrovňou terénu, nuž Himaláje nie sú zadarmo! Po sto kilometroch pristávam na krásnom, plochom vrchole vo výške 3500m a rozbíjam tábor. V noci je teplo (-5) tak ležím s hlavou so stanu von a pozerám padajúce hviezdy. Sloboda v tom najčistejšom slova zmysle.
Posledný deň, do cieľa chýba 50km a hoci počasie je „slabé“ viem, že doletím. Hoci som zanorený v doline, brúsim vrcholce stromov, dopracujem sa do Biru. Ja, osamelý pútnik vo vzdušnom oceáne, som preletel 530km Himalájí, videl hory tak, ako nikto iný, som sa potichu vrátil medzi ľudí.
VENI VIDI VICI VOLANTIS
Prišiel som, videl som, letel som….a vyhral sám nad sebou! Som naspäť na svojej ceste životom. Čakajú Rocky mountains, Karakoram, Pamír, Južné Alpy….
Koho baví čítať, viac fotiek a zážitkov nájde na mojom blogu
