Slovenský dobrodruh Martin Beťko a jeho český bratranec Michal Vičar uskutočnili v roku 2008 cestu okolo sveta za necelých deväť mesiacov. Spoločnosť im robila klasická embéčka s menom Júlia. Táto 40-ročná, spoľahlivá kamarátka dvoch cestovateľov zvládla 22 krajín na štyroch kontinentoch a najazdila takmer 35 tisíc kilometrov.
Ako chalani zvládli cestu okolo sveta ste mohli alebo môžete vidieť na vlastné oči vo filme týždňa. Pre veľký úspech sme chalanom položili pár otázok aby vám priblížili svoju cestu okolo sveta…
Bez automechanických zručností na ceste okolo sveta na starej Embéčke… Prečo? Aký bol vlastne dôvod vašej cesty?
V prvom rade sme boli asi zvedaví. Čo nás v cudzích krajinách čaká, aký ľudia tam žijú, či si dokážeme poradiť, ako ďaleko sa nám podarí dostať… Chceli sme si z toho videného a zažitého poskladať vlastný obraz – o svete aj o sebe.
Ako to prebiehalo? Najskôr bol sen o cestovaní, alebo najskôr bolo auto a až potom sen a nápad?
Na počiatku to bol vlastne vtip. Prejsť na embéčke okolo sveta, to nás napadlo pri pive. Prišlo nám to vtedy k popukaniu a celkom dobre sme sa na tom pobavili. Nemysleli sme to však vážne. To až neskôr… V ten večer sme si ale nasadili chrobáka do hlavy. A chrobák hlodal. Nakoniec sme si povedali: “Hej, je to blbosť. Ale blbosť, čo by sa dala urobiť…“
Cesta okolo sveta. Ako ste sa na niečo také pripravovali a koľko trvali prípravy?
Prípravy nám nakoniec trvali viac než dva roky. Jednali sme s médiami, zháňali sponzorov a informácie o krajinách, cez ktoré sme chceli ísť, chodili na očkovania. Auto sme kupovali až na záver, asi pol roka pred odjazdom…
Počas plánovania ste boli študenti a cestovať po svete autom – hoci starým – niečo určite stálo. Mali ste našetrené, alebo pomohli sponzori? A koľko vás cesta okolo sveta vyšla – ak sa to dá vôbec odhadnúť?
Našetrené sme nemali nič, začínali sme od nuly. Teda skôr od mínusu, keďže sme v prvej fáze príprav čerpali z kontokorentu. Potom sa nám však podarilo nájsť sponzorov, vďaka nim sme pokryli asi polovicu nákladov. Zvyšok sme si požičali od rodiny a kamarátov. Cesta nás nakoniec vyšla asi na pol milióna Kč. Skoro polovica z toho padla na prevozy auta cez oceán.
Vaša cesta bola úspešná. Boli ale aj také situácie, keď ste si mysleli, že cestu nedokončíte, alebo ste stále verili, že sa Vám podarí?
No, aby som pravdu povedal… My sme si začali veriť, až keď už sme boli za polovicou a uháňali medzi palmami. Dovtedy sme sa tešili z každej tisícky kilometrov. Najskôr sme si vraveli: dôjsť do Moskvy, to už by bolo dobré. A keď sme boli v Moskve, tak sme si vraveli: ešte tak dôjsť do Vladivostoku, to by bol úspech! To už by sme sa nemuseli hanbiť, keby nám to krachlo… A samozrejme, že bolo aj kopec situácií, kedy sme už nevedeli, ako ďalej a či to náhodou nie je konečná. Vo Venezuele nám napríklad zlyhali brzdy a zrazili sme sa s autobusom. Zlomená polos, ohnutý rám, predný kufor pokrčený ako harmonika – a my na konci cesty, sotva sme mali peniaze na cestu domov. O nejakej nákladnej oprave v dielni nemohlo byť reči. Nakoniec sme si to vyklepali sami. Pekne to nevyzeralo, čo si budeme hovoriť. Ale stačilo to. Človek si vždy nejako poradí.
Spolu ste prešli 35 000 km v 24 krajinách. Ktorá krajina sa vám najviac páčila a prečo?
Každá krajina je niečím zaujímavá. Niekde je krásna príroda, inde super ľudia… Mne sa ako národ najviac páčili Rusi. Na počiatku odmeraný, chladný, ale v závere vždy neuveriteľne srdečný a priateľský. Len bolo treba prekonať tú počiatočnú obozretnosť, preniknúť cez to ľadové brnenie. A z miest… Mne sa niektoré z tých miest občas snívajú. Ráno sa prebudím a dosť dlho mi trvá, než si uvedomím, že som zase doma. A asi najčastejšie sa mi sníva Kuna Yala, Karibik. Ostrovy, zhrdzavená loď, mesiac nad vodou.
A ktorá vás najviac prekvapila – či už pozitívne, alebo negatívne?
Mňa určite Rusko. Pozitívne. Príde mi, že naše médiá prezentujú Rusov skôr v negatívnom svetle. Preto som nečakal, že nám Rusi tak moc pomôžu, že nás budú pozývať k sebe domov, že k nám budú tak moc priateľskí.
Určite ste zažili aj mnoho vtipných historiek, povedzte nejakú…
Celkom zábavná vec sa nám stala v Belgicku po tom, čo sme Júliu vyzdvihli v prístave. Doviezli nám ju práve z Guyany, z Georgetownu. Od chvíle, keď sme vyrazili z domu, ubehlo sedem mesiacov. Boli sme dosť vyčerpaní, ale v záverečnej etape cesty a teda v slávnostnej nálade. Na jednej benzínke ku nám prišiel jeden pán, Slovák, a začal sa na Júliu vypytovať. Tak sme mu ju hrdo poukazovali, aký má motor, ktorý rok výroby to je a tak podobne. A on na to tak pozeral, uznanlivo pokyvoval hlavou a potom nám položil poslednú otázku: „A to ste sa nebáli ísť v tak starom aute z Čiech až do Belgicka?“
Film Vám postrihal ďalší známy autocestovateľ – Dan Přibáň – ktorý stále vymýšľa nové projekty. A čo vy? Chystáte sa niekam? Respektíve – dá sa ešte cestovanie niekam posunúť, keď ste už obišli svet?
S Michalom stále cestujeme. Michal bol napríklad nedávno v Mongolsku, ja v Brazílii. Ale podobne rozsiahly projekt nechystáme, stačilo. Ono to je predsa len dosť tlaku, človek je zaviazaný sponzorom, novinám, rádiám, musí točiť, písať, fotiť… Keď cestujete po vlastnej osi, môžete si robiť, čo chcete. Máte viac slobody.
A čo Júlia? Ako to s ňou nakoniec dopadlo?
Museli sme ju predať. Z cesty sme sa vrátili zadĺžení a udržovať veterána, to bolo nad naše sily. Odkúpil ju od nás jeden z našich sponzorov. Od neho si ju potom zase kúpil jeden chalan, dalo by sa asi povedať, že fanúšik. Pokiaľ viem, vzorne sa o ňu stará…
180 dní na cestách. Zmenilo vás to nejako?
Určite áno. Ja som napríklad zistil, že svet nie je zas tak nebezpečné miesto, ako som si predtým myslel. V televízii vidíte samé výbuchy, streľbu, únosy… A v realite? Decká, čo idú s taškami do školy, maminy s nákupmi, otcov hrajúcich futbal… Všade je ten každodenný život podobný. Mierumilovný. Takže pre mňa asi najdôležitejší posun: Prestal som sa báť. A bez strachu ide všetko lepšie.
Odporúčali by ste aj ostatným niečo podobné skúsiť? Ak áno, čo by malo byť hlavným dôvodom vyraziť?
“Určite. Keď je chuť, prečo nie? A keď to zvládli také dve nemehlá, ako sme my s Michalom, tak to zvládne každý. A z akého dôvodu? Hoci aj zo zvedavosti. Alebo z túžby po dobrodružstve, po poznaní… Každý dôvod dobrý.”
