Keď sa človek pomaly dostáva do reality, uvedomuje si čo vlastne prežil. Avšak ani s odstupom času nedokážem pochopiť, čo ma presne hnalo dopredu. Toto je časť príbehu, ktorý som zažil nedávno v Tatrách…
Mojím plánom bolo prejsť celý hrebeň Tatier z východu na západ čo možno najjednoduchšou cestou na hrebeni, ale pritom nevynechať žiadny štít v hlavnom hrebeni Tatier. To sa mi nepodarilo. Taktiež som si chcel sám na sebe vyskúšať, koľko dokážem prejsť s minimom spánku, non stop v jednom záťahu a bez podpory. Keď si to tak vezmem, ani to nebolo úplne splnené, keďže záver som už šiel s podporou záchrannej služby.
Práve spánok a oddych sa ukázal ako kľúčový bod celého prechodu. Keďže som bol stále spotený, pri zastávkach na varenie mi bola stále zima. Nedokázal som oddýchnuť tak ako som si to plánoval. Z 15 minút spánku, ktoré som mal mať pri oddychoch bolo len pár minút v prípade nič.
Myslím, že za 72 hodín som spal len pol hodinu a možno i menej, čo bola zásadná chyba! Ďalším faktorom, ktorý bol rozhodujúci boli podmienky na hrebeni. Na prechod som vyrazil v nedeľu 5.1. Predtým bolo dlhotrvajúce inverzné počasie bez zrážok na horách. To znamená, že hrebeň mal podmienky ako na jar. Málo snehu, takmer všade suchá skala, teploty okolo nuly, cez deň aj teplejšie. Belianske a Západné Tatry mali minimum snehu.
Jedinú časť hrebeňa, ktorú som nemal prejdenú boli Belianske Tatry a časť od Čubriny smerom do Hutianskeho sedla. Ostatné časti som poznal či už z letných alebo zimných prechodov.
Z odstupom času môžem potvrdiť, že som šiel na svoj osobný doraz a možno už aj zaň. Netvrdím, že to bolo správne ale pri takej dávke vyčerpania som už nedokázal triezvo rozmýšľať. Bola to ako hra „kto z koho“. Našťastie naše Tatry sú tak malé, že sa to tu dá naozaj vyskúšať. Veď takmer všade je signál, takmer všade sa dá zostúpiť a ak by aj nie, stačí zavolať a do troch hodín v týchto podmienkach aké boli, by záchranná akcia nebola beznádejná.
Podceniť regeneráciu sa nevypláca
Najviac som však podcenil regeneráciu. Po prejdení celého masívu som miesto regeneračných doplnkov vypil fľašu šampanského, dáke to vínko, rum. Zjedol som polievku, hovädzí steak a ešte v ten deň asi do polnoci klábosil. Celé zle! Prešiel som vyše sedemdesiat kilometrov nonstop v nie úplne ľahkom teréne. Netvrdím, že je to super výkon, ale určite bolo krásne sledovať, ako sa človek počas tohto prechodu zmenil. Ako reagoval na prekážky pred a po únave. Ako si na začiatku ešte dokázal dávať na seba pozor a ku koncu sa ako keby stal súčasťou prírody, ktorá si s ním robila čo chce.
Stále mi však nejde do hlavy, prečo som nezavolal niekomu keď už som cítil, že som úplne na dne. (Za celé tri dni som poslal len štyri smsky). Myslím, že ľudské telo je tak zložitá vec, že úprimne povedané, už by som sa naň nespoliehal. Nerozumiem mu a tobôž nie v kritických okamihoch. Napriek tomu som rád, že tie najväčšie krízy na hrebeni som riešil sám, bez pomoci a moje rozhodnutia boli také, aby som prežil.
Na záver by som sa chcel poďakovať všetkým, ktorí mi držali palce a hlavne Paľovi a Igorovi, ktorý ma opäť vrátili z oblakov späť na zem. ĎAKUJEM.
/ zdroj: Dodo Kopold facebook /
