Idea 4 výstupov na Gerlach v jeden deň mi skrsla v hlave po projekte 7x Kľačianska Magura za sebou, ako niečo čo by som určite rád vyskúšal. Mnohí si dáte otázku aký to má význam? Pravdu povediac sme boli veľmi zvedaví na to, čo bude hovoriť telo v tejto nadmorskej výške, ako bude pôsobiť dehydratácia, akú rolu v tom všetkom zohrá ľahká a výživná strava, ako sa nám odrazí celkové naplánovanie projektu a v neposlednom rade, čo sa bude odohrávať v našej hlave počas dňa. Je to teda projekt pripomínajúci skôr niečo “atletické” v horách, ako niečo filozofickejšie.
.jpg)
Nie všetci boli stotožnení s terénom Nakoniec sme vyrazili štyria. Ja, Mauríc a Maroš s Michalom (naši kameramani). Chalanov to oslovilo a tak vnzikla možnosť mať to všetko natočené inak ako len z GoPro-čiek na hlave a štýlom “postrelený zombík”.
Prichádzame autom na Sliezsky dom. Od neho sme sa po ľahkom prebalení vybrali smer Batizovské pleso. Cesta bola v pohode, ale kameramani mali väčšie bágle a nie som si istí či celý čas zdieľali s nami rovnaké pocity. Prichádzame k Batizovskému plesu. Pod próbou nahadzujeme mačky. Vyťahujeme jeden cepín na osobu a začíname nástup próbou. Spodné kramle sú v pohode (tu sa Maroš prestáva stotožňovať s terénom, neskôr to potvrdzuje výrokom… ja tu mám fakt strach). Polica na želanie, či na ležanie? Po tom čo sme preliezli “najobtiažnejšie” pasáže sa dostávame už do hlavného žlabu. Tu v bezpečí zanechávame chalanov, ktorí si tu našli peknú “policu” po ľavej strane žľabu, cca v 1/3 trasy. Bola to polica, ktorú ste mohli zrovnať s bufetom, ak ste sa tam zastavili aj kávu ste dostali, aj čokoládu k zahryznutiu a nakoniec keby ste požiadali aj by vás posotili, bolo kam padať.
1x Gerlach and kamzík boys
S Maurícom sa teda vyberáme svižnejším tempom prvýkrát na vrchol Gerlachu, šľape sa nám výborne. Vo vrchnej tretine takmer na konci centrálneho žľabu stretávame bratov kamzíkov, stoja a sledujú nás. Zrejme ich zaujal výraz našich tvári, že sa toľko koncentrujeme na ich každodennom schodisku do obývačky. Nuž doba je ťažká a nie každý ma ten dar vyrastať na Gerlachu a “nenatekať do stehien počas výšľapu”. Vychádzame na vrchol, srandujeme a vieme, že nás čakajú ešte 3 výšľapy. Zbeh dole je famózny, sneh začína akurát dobre mäknúť, takže zbiehanie je v štýle šmyko/ poskakovania, čo nám vyhovuje, lebo je to rýchle a bezpečné. Prebiehame okolo chalanov, v duchu chválime ich dobre vychytanú policu, a ja si predstavujem ako tu celý deň ležím a hrejem sa na slnku. Prebratý z tohoto zasnenia bežím ďalej dole.
Najnepríjemnejšia je úplne prvá pasáž keď nastupujete do Batizovskej próby zo spodku, kde preleziete úvodnú ľahkú skalku a potom tam je platňa, ktorá je na zostup veľmi nepríjemná.
2x Gerlach…stíhame luxusne
Pod nástupom máme zriadenú občerstovačku, v jame “ukryté” ruksaky. Jedla máme na mraky. Dva plechy celozrnnej pizze a malý vandlík cestovín s udusenou zeleninou. Strava je čisto vegetariánska. Snažili sme sa ju spraviť čo najľahšiu a najvýživnejšiu. Druhý raz ideme hore celkom svižne, ale už z ľahka cítiť únavu v nohách, hlavne dlhé kroky kvôli stope v snehu nám nerobia až tak dobre, ale my sme všetkému otvorený a tak drepujeme.
Keď sa dostávame druhýkrát na vrchol tak cítime totálnu pohodu. Máme za sebou už polovicu projektu. Rátali sme, že nám jeden výstup zaberie 2x viac času. Najlepší čas mal Mauríc cca 40min zo spodku Batizovskej próby, ja o 10min viac. Keď vidíme ako to ide fajn, snažíme si to tiež trošku užiť. Predsa len sme v Tatrách, počasie je preparádne, a sme na Gerlachu. Výhľady su na nezaplatenie. Na vrchole jeme ďaľší poriadny kusisko pizze, a cítime sa fakt ako šejkovia z Emirátov, máme všetko čo potrebujeme, pre nás najkrajšie miesto v danom momente kde sa môžeme nachádzať a ešte máme aj kopec jedla.
.jpg)
Kofi šopík na polici Cestou dole z vrcholu dobiehame ku chalanom, z ktorých praží len taká spokojnosť, prehodíme slovíčka, núkajú nás čokoládou, podávajú nám kávu. Na Mauríca je ešte horúca tak ju dáva mne, spokojne uchlipkávam až ju celú dopijem. Káva nás záhadne dobije, aj Mauríca, ktorý nemal ani glg. Počas trasy stretávame jediných dvoch ľudí – mladý veselý párik. V duchu priateľstva a dobrej atmosféry pokračujeme ďalej dole žľabom. Preliezame kramľe, platňu. V tento deň je ozaj veľmi teplo, a rozmer dehydratácie začíname cítiť, napriek tomu že vody pijeme cca 07-1 l za výstup na osobu.
MiddleAfterparty na občerstvovačke Sme na občerstvovačke. Mauríc si roztrhol elasťáky a kým si to zašije, ja varím polievku a jeme pizzu. Slnko cítiť čím ďalej tým viac, okuliare mám doškriabané, tak som väčšinu výstupu vykúkal bez nich. Od všadiaľ na nás číhajú zasnežené polia, ktoré s radosťou posielajú tony slnečnej energie rovno do našich zreničiek. Kedysi som si myslel, že slnko kupuje len keď sa pije alkohol, ale teraz viem že kupuje aj bez toho, stačí dokonca menej piť (vodu). Náramne sa na tom pobavíme, začíname chladiť polievku, núkam Mauríca cestovinami plných zložiek ktoré vás predurčujú na nesmrteľnosť a neuveriteľnú regeneráciu. Dobre sa najeme, napijeme, navaríme čaj, pobalíme a opúšťame stanovište. Mauríc kontroluje, či sme zbalili jedlo, a pýta sa ma či som zobral pizzu. Ja práve ešte jednu dojedám a hovorím mu s plnými ústami “áno zobral”. Mauríc ďalej hľadá a potom v polovičnom rozhorčení vyhlási “ty si tu pizzu nezobral ale zožral” …
Gerlach 3x
Celkom sme mali problém sa rozhýbať, keďže všetky enzými potrebné na pohyb sa premiestnili do tráviacej sústavy. Niekedy je ťažké nezjesť všetko keď máte toho tak veľa. Po ceste berieme Miša so sebou, lebo na Gerlachu ešte nebol. Takto sa nemusí náhliť a budeme stále s ním na trase keby sa niečo stalo. Keď valíme hore, stretávame veselú dvojicu ako ide už dole, pokecáme a keď sa nás pýtajú, ktorý raz ideme a koľko ešte, tak s úsmevom pokrútia hlavami. Cestou hore sa už toľko topí sneh, že v poslednej pasáži pod vrcholom tečie potôčik pod sneho – ľadom….rozbiíjam doň dieru, aby som si mohol cesto späť nabrať vodu z toho prúdu. Vyliezame hore, fotíme sa, tešíme sa, srandujeme. Kto by tam bol nezainteresovaný a odýchnutý, tak by zrejme badal ľahký stupeň retardácie. Podávame ruku Michalovi, ktorý je na vrchole prvý krát v živote a dobre si to užíva. Tešíme sa, že už iba raz a je po projekte. Zanechávame Michala s Gerlachom osamote a v spleti okolitej krásy namočenej v húževnatých slnečných lúčoch. Cestou pod vrcholom naberáme vodu a valíme ďalej, máme čas v kľude a tichu pouvažovať a precítiť okolie Gerlachu.
.jpg)
Posledný krát hore a je to na dnes uzavreté
Poslednýkrát sa nám ide hore dobre, ale už cítime, že sme dlhšie na nohách, slnko si pomaly ale isto berie svoju daň, ani hore sa nám už nelezie tak ľahko. Nejde ani tak o svaly ako o koncentráciu, trasu a kroky poznáme už v podstate naspamäť, a napriek tomu začíname špekulovať kam stupíme. Je to už jasný dôkaz ľahkej dehydratácie a nedostatku cukru v mozgu. Keď si to uvedomíte tak je len trošku znížený výkon, ale hlavne musíte zvýšiť koncentráciu, aby ste sa kdesi nezrútili.
Začína klesať teplota a sneh začína opäť trochu tuhnúť. Vychádzame hore, ponorený už vo svojich mysliach. Mauríc mi trasie rukou, musíme sa však ešte koncentrovať na cestu naspäť, ale v duchu sme veľmi radi, že sa nám to takto podarilo.
Keď zbiehame dole, je krásny západ slnka, farby idú do žlto- oranžova, toto som na horách v takejto farebnej škále nikdy nevidel. Je to veľmi mystické. Dole zisť po kramľách už bolo dosť ťažké. Platňa už bola celá bez snehu a mačkami sme stúpali na holú skalu. S chalanmi sme sa stretli pri poslednej pasáži. Pod stenou sa čo najrýchlejšie balíme a pod rúškou tmy schádzame spokojní, ale celkom unavení smerom na Sliezsky dom. Kráčame po zľadovatelom chodníku a sme konečne pri aute, už iba 2,5 hod cesty home. Cestu nám však spríjemňuje 5 Sládkovych limonád, ktoré si spokojne chlipkáme.
Misia perfektná, v nôžkach sme síce dali len cca 2600 výškových metrov od Sliezskeho domu, ale naslnení sme riadne, aj chalani sú spokojní, takže globálne sme mali všetci veľmi krásny výlet.
