V roku 1953 bol pre horolezcov modlou, dnes naň nemajú dobré slovo. Div, že si neodpľujú. Ak sa na ňom objavia, riskujú inzultáciu. Bezhraničný biznis spravil z Everestu schizoidný vrch.
Vyššie než on sú len nebesá. Vrch známy ako Mount Everest je tu od nepamäti, od prvého výstupu naň však dnes uplynie „iba“ šesť desaťročí.
Senzačná správa o Hillaryho a Tenzingovom prvovýstupe dorazila na Ostrovy s trojdňovým oneskorením. Ako kázala slušnosť, najskôr do Buckinghamského paláca, ktorý zhodou okolností práve chystal korunováciu Alžbety II.
Na druhý deň bol o dôvod viac na veselie. Jedenásty útok na najvyšší vrch sveta a deviaty britský v poradí viedol plukovník armády Jej veličenstva John Hunt.
Už nežije ani jeden z výpravy. V marci, ako posledný tesne pred deväťdesiatkou, zomrel v Anglicku žijúci Novozélanďan George Lowe, ktorý staval posledný tábor. Ešte viac sa do histórie zapísal vetou, ktorú vyslovil, keď sa dozvedel, že jeho krajan, aucklandský včelár Edmund Hillary so Šerpom Tenzingom Norkejom dosiahli vrchol vo výške 8848 m: „Tak sme toho bastarda dolapili.“
Od pionierov k masám
Everest si potom ešte pár desaťročí užíval až nadbožskú úctu podobnú tej, ktorú domorodci vtedy prirodzene prejavovali k Čomolungme (Bohyni Matky Zeme) alebo Sagarmathe (Tvár nebies), podľa toho, či boli z Tibetu alebo z Nepálu.
Pioniermi boli horolezci a po nich prišli ich kolegovia. Ostatní len s otvorenými ústami žasli. V masíve, ktorý je viac deväťtisícovkou než osemtisícovkou, vytýčili osemnásť ciest.
Peter Habeler s Reinholdom Messnerom zbavili vrch mýtu, že sa naň dá dostať len s kyslíkovou maskou. Messner naň napokon vyšiel z tibetskej strany aj sólovo. „Nikdy som nebol unavenejší,“ priznal.
Leszek Cichy a Krzysztof Wielicki naň vystúpili aj v zime – keď vyrážali na vrcholový útok, namerali mínus 42 stupňov.
Trúfa si každý, kto má peniaze
Dnes už nežasne nikto. Marketing spôsobil, že si na Everest trúfa každý, kto má peniaze. Ozajstní horolezci sa ocitli v absolútnej menšine. Vystriedali ich masy. Organizujú sa naň procesie. Ibaže sa na nich nevyberá do zvončeka.
Platí sa dopredu a natvrdo. Internet je plný ponúk na everestské dobrodružstvo. Od 30 do 110 tisíc dolárov. Podľa toho, aký servis si želáte. Garanciu prežitia však nepýtajte.
Z ľudoprázdnej hory sa stala preľudnená. Coubertinovým slovníkom: namiesto chrámu – trhovisko. Tvrdý biznis.
Fronta ako na banány
Najvyšší vrch neprijíma hocikedy. Len keď mu to umožní kalendár monzúnu od Bengálskeho zálivu. Mesiacmi otvorených dverí bývajú apríl a máj.
Treba však vystihnúť správne „okno“, čiže ideálne počasie. Tohto roku sa ním stal 19. máj, keď sa na vrchole vystriedalo 150 ľudí. V roku 2007 v predmonzúnovom období vyšlo hore 604 ľudí 630-krát. Tohto roku zrejme len o pár desiatok menej.
Ralph Dujmovits, prvý nemecký horolezec, čo stál na štrnástich vrchoch nad 8000 m, nasnímal vlani záber, ktorý označil za absurdnú scénu.
Frontu na Everest. Ako u nás dakedy na banány. Pol druha stovky hundrajúcich ľudí postupujúcich pomaličky z nohy na nohu a občas desiatky minút čakajúcich na oddychujúcich, čiže nevládnych kdesi ďaleko pred nimi.
Kto nie je klient, je parazit?
V posledný aprílový víkend sa na úpätí Everestu strhla zvada, ktorá vyústila do čohosi, čo pripomínalo lynč. To ešte na vrchu neboli davy, Šerpovia len chystali trasu pre tých, čo mali prísť: kládli fixné laná.
Traja z tých, ktorým boli skôr na prekážku než na úžitok, ich prekročili a pritom strhli – podľa Šerpov – kus ľadu, ktorý mal zraniť jedného z nich. „Chceli ma zabiť,“ tvrdil Švajčiar Ueli Steck o masovej odplate, čo nasledovala v druhom tábore. „Dostal som päsťou do nosa, šiel som k zemi, potom ma trafili kameňom do tváre.“
Steckovým partnerom bol Talian Simone Moro, ktorý na helikoptére zachraňuje životy everestských nešťastníkov bez ohľadu na to, či sú horolezci, klienti alebo – sprievodcovia.
„Veľa Šepov v nás vidí parazitov, ktorí prišli do ich hôr. V budúcnosti dostanú výprask aj ďalší,“ povedal Steck pre Der Spiegel. „Nová generácia Šerpov, ktorá má okolo dvadsať rokov, zarobí za dva mesiace okolo 7000 dolárov, na nepálske pomery úžasne veľa peňazí. Cítia sa ako hrdinovia a chcú prevziať manažment a biznis okolo Everestu. Bitka bola demonštráciou sily.“
Podľa šerpských organizácií šlo naopak o zanedbateľný incident.
Zápchy v Hillaryho výšvihu
Najskôr sa však zmenilo gro hostí, až potom Šerpovia. Kdeže Hillaryho pokora – idem hore nie preto, že na to mám okrem chuti aj pľúca a kondíciu, ale preto, že na to mám v peňaženke a patrí to k honoru. Priplatím si a mám aj kyslíkový program.
„Everest sa stal bežnou komoditou, ktorá sa predáva a kupuje,“ príznačne sucho konštatuje Stephen Venables, prvý Brit, ktorý naň vyšiel bez kyslíka. Bez neho alebo s ním je asi taký rozdiel, ako medzi osemtisícovkou a sedemtisícovkou.
Čoraz viac skutočných horolezcov sa mu vyhýba. Tých, ktorých neodradí bitka, odradí nešťastie – jednému z najlepších Rusov Alexejovi Bolotovovi, ktorý túžil po prvovýstupe, sa uprostred mája na ostrej skale prerezalo lano už v 5600 m a spadol tristo metrov bez šance prežiť.
Everest k diamantovému výročiu premiéry zrejme dostane – rebrík. Zápchy pod jeho vrcholom sú v priaznivom počasí (okne) takým problémom, že ho Nepálci chcú najnovšie riešiť vybudovaním rebríka v lieviku, ktorým je vo výške 8790 m takzvaný Hillaryho výšvih. Vraj z bezpečnostných dôvodov.
Rezignovala aj Medzinárodná horolezecká únia. Jej holandský šéf Frits Vrijlandt to odobril v nádeji, že ním budú lezci len schádzať, nie vychádzať. To určite. Hillary v hrobe práve prevrátil oči.
zdroj: sport.sme.sk
