Často vám prostredníctvom fotografií ukazujeme krásy prírody. Tentokrát sme sa rozhodli, že vám v krátkom fotodokumente ukážeme, čo všetko sa za takou jednou fotkou môže skrývať.
Nočný výstup do mrakov okolo môjho obľúbenca Kľakovitého, obohatený pohľadom na nebeské more a hmlu lesnú. Čistý čas od parkoviska asi 6 hodín, tak to vyzerá, keď sa Bobar a Zochar, alias Peter Kováčik a Vlado Králik, fotografiou bavia.
Mám rád fotovýlety typu Ideš? Idem! Tak ako to bolo aj teraz. V piatok večer o 20:15 píšem kamošovi Vladimír Bugso Králik (ďalej už iba Bugso). “Bugso nejdeš ráno náhodou na Kľak?” a on na to “Idem kedy a kde sa stretneme?” Viac mi nebolo treba a všetko bolo dohodnuté. Krátky cca 2 hodinový spánok. O pol druhej drnčí budík a o pol tretej sadám do auta a vydám sa na cestu, keď tu v neďalekej dedine ma zastaví milý policajt, trošku vyzvedá a nakoniec mi popraje šťastnú cestu a veľa pekných záberov. Okolo 4:00 sa stretáme v Prievidzi a o pol piatej už s plnou poľnou vyrážame na Kľak z Fačkovského sedla, kde bola teplota -2°C a celkom veľa snehu vzhľadom na to, že dolu v Prievidzi nebola ani vločka.
Brodiac sa v snehu dorazíme na vrchol a tam všade krásne šedé farby (veľmi obľúbené u krajinárov). Nezúfame, je nám to v podstate jedno, pretože bezvetrie a to neskutočné ticho nabíjajú človeka energiou a pocitom, že všetko zlé zostalo tam niekde dolu. Išli sme v dostatočnom predstihu pretože bolo v pláne že budeme fotiť sýte farby oblohy pred východom. Nič sa však nekoná a máme kopec času na prezliekanie a čaj dúfajúc, že sa na nás šťastie usmeje po východe slnka.
Rio de Janeiro na Kľaku, alebo ako Bugso vzýva všetky mocné sily aby sa niečo udialo.
Prvé náznaky toho, že by sa mohlo niečo diať. Pridáva sa k nám pán, čo na Kľaku bivakoval sám s trojicou hafanov v jednom stane. Prehodíme pár slov a povie nám, aby sme ho ohlásili, ak sa slnko prederie von a odchádza naspäť k stanu.
Na východe sa trhá nebo a všetko začne hrať farbami. Urýchlene rozkladáme trojnožky, pretože to zaskočilo i nás ako sa hmla rozplynula. Kričíme na pána s hafanmi a vieme, že to ako vždy, nebude trvať dlho.
Ako by kolega na fotke povedal PRE TOTO! Pre toto to všetko robíme. Pre ten príval energie, ktorá vie človek dobiť na riadne dlhý čas. Pre ten dočasný pocit úniku od bežného sveta. Pre pohľad na silu prírody a uvedomenie si toho, akí sme voči nej maličkí. Presne pre tieto momenty sa oplatí ísť ráno na hory.
Cesta z Kľaku na Reváň ponúka mnoho krásnych kompozícií a svetlo predierajúce sa hmlou, je vďačný artikel. Fotíme, všetko nám príde zaujímavé a kto pozná túto cestu vie, že tento les má svoje čaro.
Pre nás je už priveľa denného svetla a preto sa poberáme dolu a prenechávame miesto iným.
A toto je tá fotka, ktorú svojrázne okomentoval Vlado – ani sa nesnažím hľadať kompozíciu a …sral to pes, radšej si užijem tých pár minút a nabijem sa…
PS: obaja chalani sa zúčastnili niektorého z našich foto workshopov a ako Vlado tvrdí – zmenilo mi to život. Možno ho náš workshop zmení aj tebe. Sleduj ponuku workshopov a pridaj sa – PONUKA FOTO WORKSHOPOV
