Ak sa počas túlania prírodou ocitnete v lokalite Nízkych Tatier a zablúdite do kúpeľov Korytnica, budete možno rovnako rozčarovaný ako Marcela.
Rozbité okná, graffiti na stenách, polámané stoličky, zdevastované zariadenie, odpojený telefónny prístroj evokujúci skutočnosť, že kúpeľom odzvonilo … aj to je súčasnosť korytnických kúpeľov. Že tu v minulosti bolo veselo, nasvedčujú roztrhané obaly z platní Karla Gotta, Moravanky, či Mariky Gombitovej, ktoré už len smutne vykúkajú spod vrstvy prachu v bývalej spoločenskej miestnosti. To si naozaj takto vážime to, čo by sme mali chrániť? Podobné miesta vyhľadávame v zahraničí a platíme za ne ťažké peniaze a doma si ich ničíme a devastujeme? To sme naozaj bez rozumu, len s veľkou dávkou chamtivosti a zaslepenosti?
Po návšteve kúpeľného mestečka Korytnica som zostala viac, než len rozhorčená. Mestečko duchov. Zničené, zdevastované, smutne opustené… zo zvedavosti som preto načrela do histórie.
Nádherné miesto na relax
Bolo vybudované v malebnej nízkotatranskej doline, lemovanej lesmi v nadmorskej výške 850 m n.m. v roku 1868. Naši predkovia vybrali skutočne nádherné miesto pre relax a to z dôvodu, že príroda nám na tom mieste dala do vienka takú vzácnosť, akou je železitá minerálna voda. Ocenenia, ktoré získala v roku 1873 vo Viedni a v roku 1904 v St.Louis to len umocňujú. Po kúpeľnom parku sa prechádzali a nasávali okolitú krásu také osobnosti, akými boli František Jozef, či Ľudovít Štúr. V kúpeľoch sa vystriedali viacerí majitelia, v roku 1939 sa stali vlastníctvom štátu, ktorý ich prenajal Ústrednej sociálnej poisťovni v Bratislave. V roku 1995 boli kúpele sprivatizované spoločnosťou FLK, a.s. V roku 2002 sa kúpele dostali do konkurzu. Kúpele sú od roku 2003 zatvorené a nefungujú. V súčasnej dobe areál s výnimkou plničky minerálnej vody chátra. Prístupný je prameň s názvom Jozef a ešte ďalšie dva, pôvodne ich bolo údajne sedem.
Choré ovečky vyzdraveli
Existuje povesť, ktorá hovorí o tom, ako túto vodu objavili choré ovečky, ktoré po jej požití vyzdraveli. Raz potom prišlo i na valacha zle – nedobre. Poriadne sa z vody napil a bolesti sa začali tratiť. Napil sa tak zopár ráz z ovčej studničky, a potom ostal celkom zdravý, ako znovuzrodený. Od tých čias bola voda zázračnou liečivou vodou proti vnútorným bolestiam. Valasi studničku prehĺbili, vyčistili, obložili dreveným zrubom a mali ju vo veľkej úcte. Povesť sa rozchýrila a tak začali prichádzať k nej trpiaci, aby našli pri nej úľavu.
Keby sa povesť písala dnes, úľavu by sme určite nepocítili, pri smutnom pohľade na také schátrané objekty, ktoré v minulosti slúžili na oddych a liečbu. Kto za to nesie zodpovednosť? Politici? Majitelia? Na tento momentálny stav sa hodí jedna „Teória rozbitého okna“, politológa Jamesa Q. Wilsona a kriminológa George Kellinga, ktorá opisuje zločinnosť ako výsledok súčtu mnohých malých zločinov. V prenesenom význame, keď sa začalo rozkrádať, tak prečo sa nepridať!? Jedno je isté, zodpovednosť za to nesie …… človek. Politika tak, ako ten, ktorý tam vykrádal zariadenie, či rozbíjal okná…
